Gruzínsko – výlet na východe
Ako po minulé roky, i tento rok sme počas Veľkonočných sviatkov plánovali nejaký výlet. V minulosti sme už boli v Poľsku, v Londýne, v Prahe… Pôvodný plán bolo Slovinsko. Počasie však vyzeralo dosť zle, a tak sme plány museli prehodnotiť. Začal som vymýšľať rôzne alternatívy a nakoniec vyhralo Gruzínsko. Spontánne som kúpil letenky do Kutaisi z neďalekých Katovíc so spoločnosťou Wizzair za celkom rozumných 90€. Podobné letenky sa dajú kúpiť už od 40€, ale náš termín bol proste daný, a neostávalo nám nič iné, len túto sumu akceptovať.
18.4. 2019 – Ďalšia zastávka – Gruzínsko
Prešlo pár dní od nákupu a deň D bol tu. Odlet z Katovíc bol plánovaný na 17:25. Takže sme mohli ušetriť pol dňa dovolenky. Ráno sme si ešte odbehli do práce. O pol dvanástej som prišiel po Majku a vybrali sme sa smer Poľsko. Ako to však pred sviatkami býva, cesta bola úplne zasekaná a všade boli zápchy. Namiesto plánovaných 2 hodín a 30 minút, sme šli do Katovíc na parkovisko takmer 4.
Ako obyčajne sme zaparkovali na parkovisko P2 priamo na letisku. Donedávna tam bola zľava 90% na cenu parkovného pri CZ/SK ŠPZ. Aktuálne je to stále príjemných 50% .
Letíme na východ
Z parkoviska sme sa presunuli na bezpečnostnú kontrolu. A tu to bola dosť sranda. Pred nami bolo len pár ľudí, ale kontrola trvala takmer 45 minút. Bolo to evidentne z dôvodu, že Gruzínci asi moc často lietadlom necestujú, preto nevedeli, čo patrí a čo nepatrí do príručnej batožiny. Plus dosť z nich bolo evidentne pod vplyvom alkoholu a komunikácia bola dosť problematická.
Najväčšia sranda však bola pri nastupovaní do lietadla. My sme mali síce zaplatené priority kvôli batožine a aj sme chceli sedieť vedľa seba (niekedy to preženieme s hmotnosťou – statív, foťák, náhradné topánky…), ale rada na túto extra službu bola podstatne dlhšia ako pre ľudí bez priority. Takže sme sa pekne postavili do druhej rady, kde bolo pred nami asi tak 9 ľudí a aj do lietadla sme nastúpili skôr ako oni.
Cesta lietadlom bola úplne iná ako obyčajne, ale o tom napíše samostatný príspevok Majka. Nazbierala kopa inšpirácie.
Presun autobusom
Po prílete do Kutaisi nás Gruzínsko privítalo dažďom a vetrom. Pasovka a vylezenie z lestiska prebehlo naozaj rýchlo. Pred odchodom do Tbilisi som ešte vybral peniaze do úvodu z miestneho bankomatu, a ani sme sa nenazdali a stáli sme pred letiskom. Tam som sa poobzeral a našiel som autobus spoločnosti Georgian Bus do Tbilisi. Lístok stál 20 Lari čo je cca 6€ za 4 hodiny dlhú cestu. Autobus mal počas cesty 2x zastávku na občerstvenie a približne o tretej nadránom sme dorazili do cieľa.
Gruzínsko – Konečne sme tu
Hotel som ako obyčajne zajednal cez booking. Od autobusovej zastávky bol vzdialený približne 10 minút. Nachádzal sa na strategickom mieste v dochádzkovej vzdialenosti ku všetkým miestam, kam sme mali v pláne ísť. Na noc to vychádzalo cca 32€ aj s raňajkami pre dvoch. Napriek tomu, že mal na bookingu hodnotenie 8,5, tak bol dosť biedny a určite ho neodporúčam. Raňajky boli úbohé, posteľ tiež nepohodlná a bol tam dosť hluk z okolitých izieb. Aby som však nebol len negatívny, tak internet fungoval fajn a poloha bola vynikajúca. Nejde mi však do hlavy, prečo má ten hotel fakt skvelé hodnotenia od takmer 400 ľudí. Počas nášho pobytu sa muselo evidentne niečo diať…
19.4. 2019 – Prvé kroky v daždi
Ráno nás privítal deň presne tak, ako sa s nami rozlúčil – dažďom. Nám to však nevadilo a pekne sme sa pustili do spoznávania mesta. Keďže sme bývali priamo v srdci starého mesta, tak sme najväčšiu časť dňa strávili práve tu, túlaním sa po uličkách. Miestne staré mesto patrí medzi najkrajšie, aké sme doteraz videli. Zaujímavosťou je, že cez staré mesto viedla kedysi hodvábna cesta.
Prvé kroky mestom
Veľmi na nás zapôsobila miestna architektúra. Typické balkóny sú naozaj fotogenické a nevedeli sme sa na ne vynadívať. Po krátkej prechádzke starým mestom sme sa postupne presunuli až ku mostu cez rieku Mtkvari, ktorá rozdeľuje mesto na dve časti. Most mieru spája starú a novú časť mesta, a je to naozaj zaujímavý kúsok. Hlavne v noci je veľmi pekne nasvietený.
Cez most sme sa presunuli do Rike parku na ľavej časti rieky. V lete to musí byť naozaj pekný priestor na oddych. Zaujímavosťou parku je, že odtiaľto štartuje lanovka smerom hore k pevnosti Narikala.
Lanovkou na kopec
Cestu lanovkou sme si samozrejme nemohli nechať ujsť. Na cestu lanovkou využívate metro kartu. Stačí ak máte jednu. Dobíjate si na ňu sumu podľa uváženia. Základná sadzba napríklad na metro alebo autobus je 0,5 Lari čo je približne 16 centov.
Cesta lanovkou z Rike Parku na pevnosť Narikala stála 2,5 Lari (0,8€). Okná na lanovke sú presklené, a vám sa tak naskytne naozaj krásny pohľad na mesto pod vami. Po vystúpení z lanovky existuje viacero možností, kam sa vybrať. My sme si to zamierili najskôr doprava ku Matke Gruzínska , ktorá bola hore vybudovná pri príležitosti 1500 výročia krajiny.
Okolie kúpeľov
Potom sme sa vybrali na druhú stranu smerom ku botanickej záhrade a k pevnosti. Opäť to bola fajn prechádzka s nádherným výhľadom na mesto. Vstup do pevnosti je zadarmo. Potom sme si to pekne zišli dole až do oblasti okolo kúpeľov. Keďže bolo dosť daždivo, tak na pevnosti a v záhrade sme moc nefotili. Len tak sme sa tam prechádzali a nasávali atmosféru. Je to neskutočne otravné, stále utierať objektív od dažďa.
Tu sme si to opäť trošku obišli a chodník nás popri rieke (potoku?) zaviedol až k vodopádu. Tak ten sme v meste vôbec nečakali. Jedinou škvrnou na tomto mieste bolo to, že tu boli dvaja borci s pávom a papagájom na špagáte. Prečo to tým zvieratám robia? Načo to je dobré? Keďže už bolo aj dosť neskoro, prišiel na nás hlad. Našli sme si podnik a za pár Lari sme ochutnali naše prvé chačapuri .
A čo to vlastne je? Je to gruzínsky syrový koláč a nájdete ho všade. Takže nebude problém zohnať ho.
Po dobrom jedle sme sa opäť motali po uličkách. Takéto bezcielne túlanie máme najradšej. Človek objaví naozaj veľmi pekné miesta. Architektúra v Tbilisi je naozaj fascinujúca. Stretávajú sa tu staré a nové architektonické skvosty a spolu to hrá výborne. Niekoľkokrát sa nám stalo, že sme skončili aj v slepej uličke. to však nebol problém, lebo na jej konci bol zvyčajne super výhľad na mesto, alebo nejaký farebný balkónik. Majka sa všade vytešovala.
Počas potuliek mestom nás zaujala socha Stromu života. Tie detaily sú fascinujúce. Majka pri ňom strávila naozaj veľa času. Musela si odfotiť úplne všetko. Nachádza sa na Námestí Európy a určite sa pri ňom oplatí zastaviť aspoň na chvíľu.
Keď už mala Majka dosť fotiek, tak sme pokračovali ďalej. Postupne okolo mestských hradieb sme sa prepracovali až ku miestnej katedrále. Po nej bolo v pláne nájsť nejaké miesto, kde sa najeme. Toto však nebola až taká ľahká úloha. Podnikov bolo dosť, ale my sme neustále objavovali parádne uličky a bolo nám ľúto ísť si niekam len tak sadnúť do podniku a mrhať časom. Nakoniec sa nám to podarilo až so západom slnka. Už po tme sme si konečne dali dačo pod zub a po jedle sme sa pobrali pomaly do hotela spať. Ráno nás čakal náročný deň.
20.4. 2019 – Maršutkou do Ananuri a Mtskheta
V tento deň sme mali v pláne navštíviť dve miesta. Bývalé hlavné mesto Mtskheta a pevnosť Ananuri. Plán bol použiť maršutku. Tie sú typické pre krajiny na východe. Dovezú vás kamkoľvek a pravidelne odchádzajú zo stanice Didube.
Pred cestou do týchto miest, sme si však ráno ešte vybehli po schodoch hore na vyhliadku nad hotelom. Bolo to hlavne preto, že sme vstali dosť skoro a maršutky vyrážali až po ôsmej. Cesta hore kopcom nám dala takto ráno dosť zabrať, ale ten výhľad je naozaj super.
Trochu sme sa tam pomotali a cestou nazad do hotela sme obehli ešte pár uličiek v starom meste. Cestou sme si všimli veľké množstvo automatov. Bol som zvedavý na čo sú dobré, a tak som si do nich trošku poťukal. Samozrejme mi pomohol i ujo google. Jedná sa o platformu, vďaka ktorej môžete platiť za rôzne služby. Mali by sme aj u nás niečo podobné zaviesť. Vyzeralo to naozaj zaujímavo.
Kam to idete?
Po rýchlej rannej prechádzke sme sa presunuli na stanicu autobusov Didube. Na tú sa môžete dostať buď metrom za 0,5 Lari (0,16€) alebo sa tam necháte odviezť cez Bolt / Taxify. My sme zvolili Bolta a cesta z hotela na autobusovú stanicu stála rovných 8 Lari, čo je približne 2,5€. Naša prvá cesta Boltom v Tbilisi bola prvýkrát na hybride Prius. Po vystúpení sa na nás vrhlo niekoľko ľudí s ponukou rôznych výletov. My sme sa pekne po slovensky vyjadrili, kam chceme ísť, a o pár minút sme sa dostali k tej správnej maršutke. Za jazdu sa platí buď u vodiča pri vystupovaní, alebo si kúpite lístok v okienku. My sme si kúpili lístok v okienku. Cesta stála 1 Gel. Zo stanice maršutky odchádzajú od ôsmej ráno každú hodinu. Do populárnejších destinácií chodia častejšie. Vždy sa čaká, kým je plná.
Cesta trvala približne 20 minút. Ako sa budete blížiť ku historickému centru, treba dávať pozor, pretože maršutka pokračuje až ku autobusovej stanici, ktorá je vzdialená dosť ďaleko od centra. Keď zbadáte kostol, treba kontaktovať vodiča a on vám zastaví.
Mtskheta
Čo sa týka mesta, tak je naozaj maličké a všetko nájdete pokope.
Dá sa to obehnúť pekne po vlastných. My sme sa tu trošku pomotali, obzreli sme si kostol Svetitskhoveli a miestne uličky. Oplatí sa navštíviť i kláštor Jvari, nakoľko tam však nepremáva žiadna verejná doprava, budete musieť využiť služby taxikárov. My sme tam nakoniec nešli. Bolo to hlavne z dôvodu, že pršalo a bola hmla. Takže nebolo moc dobre vidieť.
Ananuri
Po prehliadke mesta sme mali v pláne druhú zastávku, ktorou bola pevnosť Ananuri. Tu by sa malo dať ísť opäť maršutkou. Problém je, že väčšina z nich je plná už v Tbilisi. Takže sme si vzali taxík. Cesta tam stála 30 Lari (10€), čo nie je až také hrozné.
Cestou ku pevnosti sme si všimli obrovské množstvo kamiónov lemujúcich cestu. Spýtal som sa taxikára, prečo tam stoja. Povedal mi, že cez víkend sú hranice zatvorené, a toto všetko sú kamióny smerujúce do Ruska.
Keď sme dorazili na miesto, tak sme obaja s Majkou ostali dosť prekvapení. Kde je voda? Na všetkých pohľadniciach a obrázkoch na internete je pevnosť na kopci a pod ňou nádherné jazero. Práve na jar by sme čakali, že to bude plné vody. Ale nebolo. Nevadí. Pevnosť vybudovali na prelome 16. a 17teho storočia a odvtedy sa tam asi ani nič nezmenilo. Vstupné sa do pevnosti neplatí. Ono by to bola asi aj dosť odvaha, za toto pýtať peniaze. Podľa mňa tam už pár ľudí hodilo hubou o zem. My sme mali tiež párkrát na mále. Pevnosť je to zaujímavá a určite sa oplatí urobiť si sem výlet.
Trošku sme sa tu poštverali po skalách. Ja som vyliezol aj do veže, ale Majka nemala odvahu, keď videla tie brvná na jednotlivých poschodiach. Bolo dosť mokro a aj sa tam šmýkalo. Ale výhľad zhora bol naozaj parádny.
Nazad v Tbilisi
Potom nás čakala už len cesta nazad do Tbilisi. Tu opäť existujú dve možnosti. Viete si počkať na maršutku čo ide z Kazbegi alebo taxík. My sme sa dohodli s chalaniskom, čo nás priviezol. Cesta do Tbilisi stála 40 Lari (13€). Hneď po vystúpení z taxíka sme si to namierili rovno do reštaurácie Machakhela z predošlého dňa na obed.
Nám tam veľmi chutilo a bolo to tam aj dosť lacné. Obaja sme sa najedli v prepočte za približne 8€. Objednané sme mali i tradičné Khinkali, to nám však moc nechutilo a nechali sme to tam.
Po jedle sme sa motali opäť po uličkách v inej časti mesta ako v predošlý deň. Keď zapadlo slnko, tak sme si to opäť vyšliapali hore na vyhliadku. Tam sa dá ísť okrem lanovky i po vlastných. Po tme je mesto nádherne vysvietené. Urobili sme zopár fotiek a hurá do hotela nabrať sily na ďalší deň.
21.4. 2019 – Ako sme sa skoro nazad nedostali…
V nedeľu sme vstávali naozaj veľmi skoro ráno. Budík nám zazvonil presne o 5:30. Bolo to z jednoduchého dôvodu. Mali sme v pláne fotiť našu tradičnú sériu ranné dievča. Kto nás sleduje aj na instagrame, tak ju už isto pozná. V pláne bolo niekoľko miest. Začali sme pri kúpeľoch. O tejto skorej rannej hodine tam nebola ani noha. V kľude sme sa tam zabavili takmer dve hodiny. Keď sme mali hotovo, tak sme sa presunuli ešte do uličiek starého mesta a postupne sme sa prepracovali až do hotela na raňajky.
Boltom za 2,7€
Po raňajkách som mal vymyslené, že pôjdeme pozrieť jednu z menej navštevovaných pamiatok v meste. Išlo o monument venovaný histórii Gruzínska.
Nakoľko sa nachádza úplne mimo, zvolil som ako dopravu Bolt / Taxify. Za takmer 30 minútovú cestu som zaplatil 8,20 Lari (2,7€). Opäť nás tam odviezol Prius a milý chalanisko Albert. Predtým ako nás vyložil, nám povedal, že nazad to bude asi trošku komplikované a asi sa prejdeme. Bola totiž nedeľa a obdobie úplne mimo sezóny. V lete tam vraj stoja taxíky a čakajú na turistov.
To nám nevadilo a tak sme sa veselo pustili do obzerania monumentu. Je to naozaj impozantná stavba a určite stojí za návštevu. Jednotlivé stĺpy sú vysoké 30m a nachádzajú sa na nich králi, kráľovné a hrdinovia z histórie. Okrem toho sa toto miesto nachádza dosť vysoko a je odtiaľ výborný výhľad na okolité paneláky. Pri pohľade na niektoré z nich sa človek až čuduje, že v tom niekto môže bývať.
V bezprostrednej blízkosti sa nachádza i jazero, ktoré je v lete využívané na oddych a rekreáciu. Keď sme boli my, tak by som to asi neriskoval.
Počas nášho pobytu na tomto mieste sme tam boli len my a ešte jedna partia ľudí. Takže sme mali celé miesto pre seba. Pôvodne sme tam chceli dačo nafotiť aj na instagram, ale neskutočne fúkalo a bolo chladno, tak sme kašlali na to.
Kam ide ten autobus?
Potom nás čakala cesta nazad do mesta. Konkrétne sme chceli ísť do Gardenia Shevardnadze.
Ale ako? Taxíky nikde, Bolt na tomto mieste nefungoval… Neostávalo nič iné, len sa skúsiť trošku prejsť. Našťastie len kúsok od monumentu je zastávka autobusov. Síce po gruzínsky nevieme a nemali sme ani potuchy kam nás to odvezie, skúsili sme šťastie. Asi dve tri minútky po príchode na zastávku jeden autobus šiel. Nastúpili sme a za 0,5 Lari (0,16€) sme sa nechali odviezť. Aby som mal aspoň trošku prehľad, zapol som si mapy a sledoval som cestu.
A neuveríte čo sa stalo. Ten autobus šiel presne tým smerom, akým sme potrebovali. Na každej križovatke odbočil presne tam, kam sa nám to hodilo a nakoniec sme vystúpili cca 100 metrov od vstupu do záhrady. Toto nevymyslíš, to je život a fakt brutálna náhoda.
Vstup do záhrady stál 2 Lari (0,65€) a priestor je naozaj nádherný. Fakt veľmi pekne udržiavané a chutné miesto. Súčasťou je i kaviareň. Viem si to tu predstaviť v lete keď svieti slnko. Naozaj to pôsobilo pekným a pokojným dojmom. Strávili sme tu asi pol hodinky.
Obzeráme kostolík
Vonku sme si odchytili taxík, ktorý nás za 10 Lari (3,2€) odviezol k dominante mesta. Tou je miestna katedrála. Katedrála v Tbilisi síce nepatrí k starým budovám, ale jej špecifikom je, že je tretím najväčším ortodoxným kostolom na svete. V najvyššom bode je vysoká 97,5 metra. Väčšie od nej sú už len katedrály v Moskve a v Petrohrade.
Tu sme strávili dobré 2 hodiny. Podobné priestory sa nám naozaj veľmi páčia. Odfotili sme ju asi z každej strany.
Kto hľadá, ten nájde…
Potom sme sa opäť motali uličkami ako to vieme len my. A okrem iného sme našli jedno z najkrajších miest v meste. Na tripadvisore má toto miesto len pár recenzií, fotiek na internete tiež moc veľa nenájdete. Nerozumiem prečo, nakoľko toto miesto je naozaj krásne. Ide o Sachino Palace, možno trošku viac známe ako Queen Darejan Palace.
Keď pôjdete do Tbilisi, určite nemôžete toto miesto vynechať. Sú odtiaľ nádherné výhľady a je tam veľmi pekná záhrada.
Pomaly na nás prichádzal hlad a tak sme sa presunuli opäť do jednej z miestnych reštaurácií. Opäť sme sa napráskali skvelým jedlom za necelých 8 € na dvoch. Bolo toho naozaj veľa a tak sme si nechali niečo zabaliť aj zo sebou. Večera vybavená.
Po jedle sme si potrebovali trochu oddýchnuť a už aj krokomer ukazoval viac ako 25 000 krokov. To by bolo veľa aj na koňa. Zbehli sme preto na chvíľu do hotela.
Na kopec do parku
Podvečer a večer sme strávili opäť objavovaním miestnych uličiek. Tentokrát na opačnej strane ako v predošlé dni. Postupne sme sa prepracovali až k stanici lanovky smerom na najvyšší bod mesta do parku Mtatsminda .
Cesta hore stojí 2,5 Lari (0,8€) plus potrebujete ešte jednu špeciálnu plastovú kartu za 2 Lari, ktorá slúži na nabíjanie ak by ste mali záujem okrem jazdy lanovkou využiť i rôzne kolotoče. Ja som pôvodne chcel ísť na ruské koleso, ale počasie nám opäť neprialo. Hmla, dážď a silný vietor. Ušetrené peniaze sme minuli na jedlo v miestnych stánkoch.
Autobusom dole kopcom
Cestu nazad sme vyriešili autobusom. Za 0,5 Lari (0,16€) nás odviezol takmer pred dvere hotela. A to sa oplatí. Ak by sme šli lanovkou, museli by sme ísť ešte dlho po vlastných alebo využiť taxi. Takže autobus išiel síce dlhšie ako lanovka, ale celkovo sme na izbe skončili omnoho skôr.
Mali sme za sebou kopa kilometrov v nohách a videli sme super miesta. A ani počasie nás nerozladilo. Práveže to, že nebolo moc ideálne nás nútilo stále sa presúvať a vidieť toho čo najviac.
Pred spánkom som ešte nastavil budík na 6 ráno. Chceli sme totiž stihnúť prvú maršutku do jedného zaujímavého mesta. A ani neviem ako, obaja sme po dlhom dni zaspali takmer okamžite.
22.4. 2019 – Kde máte tie lanovky?
Po zazvonení budíka sa nám z postele moc nechcelo. Nepomáhalo tomu ani počasie, ale na dnešný deň som sa tešil najviac. Išlo u úplne bizarný zážitok a k návšteve ma inšpiroval kamarát Anton a jeho blog z nedávnej návštevy Gruzínska.
Kde je tá maršutka?
Všetci chodia do Černobyľu, ale vedeli ste o tom, že podobné smutné mesto nájdete i v Gruzínsku. Ide o mesto Čiatura. Dohľadať nejaké aktuálne informácie, ako sa tam dostať, je naozaj nadľudský výkon. Samozrejme dá sa prenajať auto, ale to by nebolo ono. My sme cestuj za menej, a preto sme chceli skúsiť maršutku. Krátko po ôsmej sme preto dorazili opäť taxíkom objednaným cez Bolt na autobusák Didube. Zas za závratných 7,8 Lari (2,5€). Podľa mňa sa im to nemôže oplatiť. Tie sumy sú šialené.
Bankomat mi zožral kartu
Opäť nás privítal ruch tohto miesta a vodiči kričiaci svoje destiáncie. Kazbegi, Batumi, Kutaisi…my sme však chceli ísť do Čiatury. Netrvalo dlho a tú správnu maršutku sme našli. Kúpili sme si v okienku lístok za 10 Lari (3,2€) a čakali sme, kedy sa naplní aby sme mohli vyraziť. Ja som si počas čakania chcel ešte vybrať nejaké peniaze z bankomatu. Aj som jeden našiel, ale akosi mi zožral kartu… Dosť nerpíjemné. Nakoniec asi po 5 minútach čakania vyskočila na bankomate hláška po gruzínsky, tak som to tam odklikal, a bankomat sa nado mnou zľutoval a kartu mi vydal nazad.
Po tejto nepríjemnosti som sa vrátil nazad ku maršutke, a krátko pred deviatou sme sa vybrali na 4 hodiny dlhú cestu s kolenami zarazenými v sedadle pred nami.
Vodiči týchto dopravných prostriedkov sú šalenci. Keby šli na psycho testy, tak podľa mňa neprejde ani jeden. Cesta prebehla celkom do pohody ak si odmyslíme 5 kričiacich detí sediacich za nami. Vodič počas cesty urobil asi 3 zastávky na občerstvenie. Takže sa to dalo prežiť celkom do pohody.
Kde máte tú lanovku?
Krátko pred dvanástou sme dorazili do mesta. Z maršutky sa dalo vystúpiť neďaleko od lanoviek, ktoré boli hlavným cieľom tejto cesty, ale my sme pokračovali až na autobusovú stanicu, aby sme vedeli, kde potom nastúpime.
Po vystúpení sme začali prehliadku mesta. Donedávna sa tu nenachádzalo žiadne ubytovacie zariadenie a ani jedna reštaurácia. Aktuálne ich už pár nájdete. Jazykom v nich však nevládnu, a lepšie sa dohovoríte po slovensky alebo česky. Nič to však nemení na tom, že domáci si neskutočne vážia, že k nim začali chodiť turisti. Niekoľko z nich nás na ulici zastavilo a chcelo nám pomôcť, ukázať cestu. Naozaj to bolo veľmi príjemné a videlo na nich, že to robia nezištne. Tiež pohľady na nás keď sme vytiahli foťák boli na nezaplatenie. Turista je v tomto meste stále atrakciou.
Pomaličky sme si obzerali mesto, ktoré malo byť rajom robotníkov. Nachádzajú sa tu totiž mangánové bane a najväčší rozkvet zažilo mesto za čias Sovietskeho Zväzu, kedy tu vybudovali dômyselný systém lanoviek. V minulosti fungovalo viac ako 15 lanoviek. Momentálne sú v prevádzke len 4 a 2 z nich vyrážajú na svoju cestu z rovnakého miesta v centre. Lanovky fungujú kyvadlovo. Najskôr idete hore a potom po tom istom lane dole.
Pokope držia asi len vďaka hrdzi. Je to naozaj zaujímavé. Majka odvahu na jazdu v nich nenabrala. Ja som za každú srandu. Samozrejme som si jazdu na nich nemohol nechať ujsť. BOZP myslia vážne, a preto nás namiesto odporúčaných 7 šlo cestou hore pre istotu 10.
Lanovky obsluhujú zásadne len ženy. Po anglicky nevedia ani slovo, ale sú neskutočne komunikatívne. Ja som sa porozprával s dvoma bábuškami. Cestou hore mi pani s hrdosťou vysvetlila, že lanovka tam je už 66 rokov. Úplne na nej bolo vidieť aká je pyšná na to, že robí v podstate turistickú sprievodkyňu. Bolo to naozaj milé a sršala z nej radosť. Toto mi v niektorých krajinách chýba. Tu sa tá pani na nič nehrala a bola hrdá na prácu, ktorú vykonávala a to bolo super.
Lanovky sa dajú považovať za miestnu MHD. Najlepšie na tom je, že premávajú bezplatne. Vraj by mali stáť 0,10 Lari, ale nikto nikde žiadne peniaze nepýtal. Ani tam nebola nejaká kasička, kde by sa to hádzalo.
Menučko za 2,5€
Po krátkom vození na nás doľahol hlad. A ako som spomínal vyššie, moc reštaurácií tu nenájdete. My sme zvolili za naše útočisko jedno z novších ubytovacích zariadení, hotel Newland.
Výborný obed pre dvoch nás tam stál 16 Lari (5,2€). Jediný problém bola opäť jazyková bariéra. Dievča sa neskutočne snažilo aby nám porozumelo, ale aj tak to moc nešlo. Snaha sa jej však uprieť nedá. Jedlo bolo takmer také, ako sme si objednali.
Potulky po Čiature a cesta do Tbilisi
Potom sme sa ešte pomotali po meste a pomaly bol čas ísť nazad do Tbilisi. Vôbec sme nevedeli, či to pôjde. Informácie na nete sa rozchádzali. Často bolo uvádzané, že z Čiatury do Tbilisi maršutky nepremávajú a vraj treba ísť do Zestafoni. To však nie je pravda a maršutky premávajú i v opačnom smere. Posledná smer Tbilisi by mala vyrážať o 18:00. to isté platí i pre maršutky smerom do Kutaisi.
Cena bola opäť 10 Lari (3,2€) a tentokrát vodič nečakal, kým sa naplní. Svojim odborným okom zhodnotil asi po 10 minútach, že 8 ľudí je dobrý počet na cestu a tak sme vyrazili.
Cesta prebehla opäť bez komplikácií. Cestou sme v rôznych možných i nemožných dedinkách nabrali ďalších pasažierov a do Tbilisi sme dorazili takmer bez prázdneho miesta.
Sranda bola, že vodič pokračoval ešte niekam ďalej. Didube nebola konečná zastávka. My a asi ďalší 2 ľudia sme však vystúpili. Väčšina osadenstva ostala.
Tie taxíky sú fakt lacné
Keďže už bolo dosť neskoro, tak som opäť objednal Bolta. A zas po nás prišiel Prius. Za už overených 8 Lari nás odviezol cez šialenú pondelkovú dopravu až k hotelu.
Tam sme zhodili veci a ešte sme vybehli na rýchlu nočnú prechádzku. Okrem uličiek sme si opäť nenechali ujsť nočný pohľad na vysvietené mesto.
Potom už len klasika na hotel a spať.
23.4. 2019 – Túlame sa uličkami a konečne vyliezlo slnko
Ráno sme sa zobudili do posledného dňa výletu. Vstali sme naozaj skoro. Pred raňajkami sme chceli ešte trošku pofotiť. Cieľom bol most a hodiny. Prvé v pláne boli práve hodiny a tak sme sa k nim pobrali. Cestou sme stretli jedného psa, ktorý šiel s nami až k nim. Či sme venčili my jeho alebo on nás, tak to neviem presne povedať. Keďže bolo skoro ráno, nik po uliciach ešte nechodil a mohli sme si robiť čo sme chceli.
To mi trošku nevyšlo…
Rozložil som statív a pustili sme sa do toho. Konečne nepršalo a na oblohe sa objavila i modrá farba. Stala sa mi však taká nepríjemná vec. Pri tom ako som tam poskakoval po múrikoch, jeden sa mi hajzel uhol a ja som (sa zje.al ) spadol na zem. Pri tom sa mi podarilo na kompletku dolámať statív. A bolo po fotení. Majka to našťastie nevidela. Bola otočená chrbtom. U mňa si to však odniesli nohavice, bunda a celý som bol dobitý ako keby na mne trénoval miestny boxerský klub. Keďže celý čas pršalo a všade bolo mokro, tak som bol komplet od blata.
Ale psovi sa nestalo nič, pes bol v poriadku. Majka sa bez prestania smiala. Mne to až také smiešne nepripadalo. Hlavne sme si chceli konečne odfotiť nejaké spoločné fotky, ale bez statívu to nešlo. Takže ani návšteva Gruzínska nebola tou prelomovou.
Most sme vynechali a išli sme radšej do hotela. Hlavne som sa potreboval dať trošku do poriadku. Po návrate do hotela som sa prezliekol, dobalili sme posledné veci a pobrali sme sa na recepciu odubytovať. Raňajky sme vynechali, aj tak boli hnusné.
Prechádzka po Farbrike
Autobus do Kutaisi nám mal odchádzať z Námestia Slobody až o 16:00, takže sme mali pekných pár hodín na spoznávanie. Aby sme sa nemuseli ťahať s batohmi, tak sme ich nechali hneď vedľa zastávky autobusu v úschovni na 8 hodín za 7 Lari (2,3€).
Odtiaľ sme sa presunuli metrom na zastávku Marjanishvili. Odtiaľ to bol len kúsok ku populárnemu miestu miestnych instagramerov. Tým je Fabrika Tbilisi – hostel, urbanistický priestor, coworking a miesto kde sa konajú rôzne eventy. Obom sa nám toto miesto veľmi páčilo, a pri ďalšej návšteve asi využijeme miestny hostel ako našu základňu. Na dvore smie stretli i jednu mačku domácu. Majka keď vidí šteniatko alebo mačku, tak ju musí hneď naťahovať. Inak tomu nebolo ani dnes. Chvíľu sme to tam poobzerali, urobili sme si pár fotiek v miestnej fotobúdke a pokračovali sme ďalej.
Aj tu majú trdelník
Opäť sme nemali nejaký špeciálny plán a len tak sme sa motali po uličkách. Postupne sme sa prepracovali až na druhú stranu rieky. Tam opäť len tak po uličkách a po hlavnej Rustaveli uličke až ku oblasti okolo hlavného námestia. Tam sme si urobili krátku zastávku na trdelník, čo sme objavili pár dní skôr a opäť sme sa nechali nalákať na vôňu a ochotu predajcu. Chlapík tam síce má napísané nejaké druhy, čo robí, ale namixuje vám to ako mu poviete. Ak pôjdete okolo, určite sa tam zastavte.
Samozrejme sme si dali ešte rozlúčkové kolečko po uličkách starého mesta a zakončili sme to obedom neďaleko od zastávky. Asi 20 minút pred odchodom autobusu sme si vyzdvihli batohy a presunuli sme sa na zastávku. Tu sme si ani nestihli sadnúť, a priparkoval autobus. Na rozdiel od cesty z Kutaisi, tento krát bolo úplne plno, a v autobuse neostalo ani jedno prázdne miesto.
Dovidenia Gruzínsko
Cesta na letisko prebehla do pohody, a na mieste sme boli necelé 3 hodiny pred odletom. Nevýhodou letiska v Kutaisi je, že je naozaj malé, a je tam len niekoľko letov denne. V našom prípade odlietali len dva. Jeden do Katovíc a druhý do Gdaňsku. Tým pádom sme museli pekne svorne čakať kým sa otvorí 2 hodiny pred odletom bezpečnostná kontrola.
A tu si dovolím jeden tip, ktorý vám ušetrí čas. Napriek tomu, že máte urobený online chceck in, v Kutaisi musí ísť na odbavenie úplne každý. Kontrolujú batožinu a dajú vám nový boarding pass. Bez neho vás cez bezpečnostnú kontrolu nepustia.
Potom nasledoval už len nástup do lietadla a odlet domov. Let by prebehol aj celkom v pohode, až na rovnaké incidenty ako pri ceste do Gruzínska, plus sa tam stala jedna nepríjemnosť, a bolo treba lekára. Nevieme, čo presne sa stalo, ale dúfame, že je ten človek v poriadku.
24.4. 2019 – Cesta domov
V Katoviciach sme pristáli podľa plánu krátko pred jednou hodinou ráno. Z lietadla sme vystupovali úplne poslední. Nikdy mi nejde do hlavy načo sa ľudia postavia a čakajú. Aj tak ten výstup neurýchlia. Na pasovke to bol opäť chaos. Splucestujúci z Gruzínska stáli všetci na pasovku ako občania EU. Samozrejme ich pracovníci vždy vyhodili. Ja som si tak vyhliadol jednu radu, ktorá vyzerala komplet podozrivo. A samozrejme všetkých vykázali, a my s Majkou sme sa razom dostali na prvé miesto bez čakania.
Potom už len rýchlo von na parkovisko. Auto nás čakalo na mieste, kde sme ho pár dní dozadu nechali. Pri okienku som zaplatil zľavnených 34 zlotých za 6 dní parkovania (7,8€) a hurá domov.
Tam sme dorazili krátko po tretej hodine ráno. Výlet bol za nami.
A koľko nás to celé stálo?
Komplet náklady na osobu boli 277€, čo je 554€ za dve osoby na týchto 6 dní. Letenky stáli cez wizzair 90€, autobus z Kutaisi do Tbilisi 12€, ubytovanie na 5 nocí na osobu 80€. Zvyšok sme minuli na taxíky (Bolt), maršutky, vstupenky, stravu a suveníry. Čo sa týka stravy, tak sme sa stravovali bežne v reštauráciách a cena jedál sa pohybovala od cca 2,6€ do maximálne 5€ na jedného. Gruzínsko tak možno považovať za jednu z tých lacnejších krajín a návšteva sa určite oplatí.
Ak si budete chcieť urobiť podobný výlet aj vy, tak nedávno boli letenky dokonca za 40€. Ubytovanie sa tiež dalo zohnať už za 20€ na noc. My sme však šli po polohe a 32€ na noc pre dvoch nebolo také zlé. Už teraz vieme, že keď vyskočia akciové letenky týmto smerom, tak Gruzínsko opäť veľmi radi navštívime. Veľmi sa nám páčilo hlavné mesto Tbilisi, nádherná príroda, skvelé a lacné jedlo a srdečnosť ľudí. Pochodeného toho už máme naozaj dosť, ale až tu sme stretli ľudí, ktorí sa na nič nehrali a pomôcť nám chceli naozaj nezištne. Gruzínsko sa dostalo do nášho srdca, a určite túto destináciu odporúčame.
Vidíme sa na letisku!
A čo dodať na záver?
Máme za sebou jeden nezabudnuteľný výlet. Gruzínsko nás naozaj neskutočne očarilo a už teraz plánujeme ďalšiu návštevu tejto krajiny. Ak aj vás aspoň trošku článok zaujal, tak ho kľudne pošlite kamarátom, alebo ho zazdieľajte na vaše sociálne siete.
A ak chcete o nás vedieť viac, tak si kliknite sem.
Ďakujeme.
Cestovanie je moja vášeň a vášeň mojej priateľky, ktorá prepukla niekoľko rokov dozadu. Začalo to pomaly a teraz sa to nedá zastaviť. Ešte sa poriadne nevrátim z jedného výletu a už plánujem ďalší.
Venujem sa najmä plánovaniu ciest, hľadaniu leteniek a celkovo všetkému okolo cestovania.
