Sviatky v Ázii – Taiwan
Naša posledná cesta v roku 2019 viedla do turistami menej navštevovanej krajiny, ktorou je Taiwan. Ten sa nenachádza ani v TOP 10 v regióne. Ročne ho navštívi len niečo cez 11 miliónov turistov z čoho viac ako 9 tvoria turisti z Číny Hong Kongu a Macaa.
Pre porovnanie neďaleké Thajsko navštívi takmer 40 miliónov turistov. My sme mali túto krajinu v hľadáčiku už dlhšie, a nakoniec sa nám ho podarilo navštíviť teraz. Spoločne s ním sme navštívili i Thajsko, kde sme mali v pláne oddych na pláži a pár dní v Bangkoku.
Letenky sme kúpili so spoločnosťou Turkish Airlines z Budapešti do Taipeja a domov z Bangkoku do Viedne. Kupoval som ju necelé tri týždne pred odletom a stála nás 429€. Následne sme začali vymýšľať kam ďalej. Po dvoch týždňoch plánovania bol náš itinerár takmer kompletný. Výsledkom bolo 8 dní na Taiwane, 8 dní v Thajsku. Dokúpil som prelet z mesta Taichung do Bangkoku za necelých 80€ so spoločnosťou VietJet, následedne z Bangkoku do Surat Thani za sumu okolo 20€ cez Air Asia a posledný prelet z Koh Samui do Bangkoku za cca 100€.
Ubytovanie som riešil priebežne cez booking a cez hotels. Väčšinu ubytovaní som mal zajednanú vopred. Pár z nich sme riešili priamo na mieste. Celé náklady si môžete prehľadne pozrieť v samostatnom článku tu.
A ako to nakoniec celé prebiehalo?
12.12. 2019 Do Budapešti so sliepkami
Naša cesta začala na železničnej stanici v Žiline. Mali sme objednané lístky cez internet v smere jazdy. Samozrejme sme sedeli naopak. Nevadí. Cesta ubiehala rýchlo, ale napriek tomu sme nabrali 15 minútové meškanie. Ostalo nám tak mínus 5 minút na prestup v Bratislave. To však nakoniec vôbec nevadilo, nakoľko i rýchlik z Prahy mal 15 minút meškanie. Takže sme ostali na nule a v pohode sme prestúpili. S tým, ako sa vlak pohol, do nášho kupé vbehli 3 udýchané slečny. Pomohol som im s batožinou a cesta do Budapešti mohla začať. Už len táto cesta by bola na samostatný príbeh, ale Majka mi zakázala o tom písať. Tak len podotknem, že tie veci, čo baby preberali boli „zaujímavé“ a nadpis kapitoly vystihuje ako sme si obaja s Majkou pripadali.
Na chvíľu v Budapešti
Keď sme dorazili do Budapešti, tak sme sa šli hneď najesť. A po jedle hurá na vianočné trhy. Tento rok sa mi zdali trošku chudobnejšie ako po minulé roky. Ale to mohlo byť len zdanie. Pomotali sme sa tam približne 2-3 hodinky a bol čas ísť na letisko. Po novom jazdí na letisko priamy autobus 100E z Deak Ferenc Ter a cena je 900 hufnágelov (cca 2,7€). Dá sa ísť samozrejme i lacnejšie, ale nám sa nechcelo s batohmi prestupovať.
Na letisku všetko prebiehalo dosť rýchlo. Až do momentu, kedy ohlásili nástup do lietadla. Chobot na nástup sa nejako pokazil a my sme ostali vysieť v odletovej bráne. Oprava zabrala viac ako 30 minút. Super…. Nám tak ostala na prestup v Istanbule hodinka.
Letisko v Istanbule
Keď sme pristáli na novom istanbulskom letisku, tak som dúfal, že priparkujeme k jednému z bližších gejtov. Opak bol však pravdou. Po 25 minútach parkovania sme zaparkovali na F14. A ako na potvoru sme odlietali z B12. Takže najdlhšia možná vzdialenosť, akú sme mohli získať. Ostávalo nám necelých 60 minút do odletu. Našťastie som si načítal na internete ako priebiehajú krátke prestupy. Využili sme tzv. Short Connection – vyhnete sa opätovnej pasovej kontrole a prejdete výťahom priamo z príletovej haly do odletovej haly. Bezpečnostná kontrola ostáva, takže vám vezmú vodu, ak ste si nejakú medzitým kúpili.
Tento proces od vystúpenia z lietadla, bezpečnostná prehliadka a presun na odletovú bránu nám trval v polobehu 47 minút. To znamená, že sme prišli k lietadlu už v čase, kedy bol nástup v plnom prúde. Samozrejme sme nastupovali medzi poslednými.
Let do Taipei prebehol v pohode. Konečne som si pozrel nejaké filmy, čo som nemal kedy doma a samozrejme som vykonával svoju obľúbenú činnosť. Pozeranie do blba von oknom.
13.12.2019 Taiwan sme tu! Taipei a najdivnejší systém výťahov na svete
Do Taipeia sme dorazili krátko po 17:00 miestneho času. Ako v každej krajine, i tu sa vypĺňajú príletové dokumenty. Ale Taiwanci to posunuli na novú úroveň. Viete si ich vyplniť online a odoslať úradom. Následne na pasovke si spárujú váš pas s online registráciou.
Takže je to taká fajn vychytávka. A druhá obrovská výhoda tejto online registrácie je internet. Keď máte váš pas zaregistrovaný online, viete využívať po registrácii na stránke iTaiwan free wifi takmer všade po celej krajine. Free wifi spoty sú v parkoch, vo verejnej doprave, na železnici, vo verejných budovách a podobne. My sme si pôvodne chceli kupovať miestnu simku, ale nakoniec vôbec nebola potrebná. V každom metre, vlaku, parku bol nejaký wifi spot, kde ma automaticky pripojilo.
Presun na hotel
Po pasovej kontrole sme si vzali batožinu a vyrazili sme do príletovej haly. Cieľom bolo kúpiť EASY kartu. Tú si určite zaobstarajte i vy. Táto karta slúži na verejnú dopravu (metro, vlak, autobus) a dá sa s ňou platiť i v obchodoch ako je napríklad Family Mart a 7 Eleven. Karta na úvod stojí 100 Taiwanských dolárov a navyše si na ňu dobijete kredit. Kúpite ju v každom 7 Eleven, Family Mart a podobne. Väčšina z vás ju však určite kúpi ako my – priamo na letisku.
My sme si nabili do úvodu 500 dolárov (15€). Naše ubytko bolo hneď vedľa hlavnej železničnej stanice, a preto sme využili na dopravu metro. Lístok stál 150 dolárov (4,5€).
Keď sme dorazili na hlavnú stanicu, tak sme hľadali východ 2, ktorý mal byť priamo pred naším hotelom. Nakoniec sme nejaký východ 2 našli, vyliezli sme von a podľa google maps sme boli úplne mimo. Na druhý deň sme prišli na to, že okrem čísla východu treba sledovať i písmeno. V našom prípade to bolo Z2. Hlavná stanica je totiž rozdelená na niekoľko sektorov, a rozdelené sú podľa písmen.
Po pár minútach sme nakoniec hotel našli a išli sme sa ubytovať. Hotel som ako zvyčajne našiel na bookingu. Otovorili ho len niekedy v polke 2019, takže mal len pár recenzií a skvelé hodnotenie. Jediným negatívom bol systém výťahov. Tak debilne urobené výťahy som ešte nikdy nevidel. Mali sme izbu na 3 poschodí, ale aby sme sa do nej dostali, museli sme najskôr ísť na 5. poschodie a odtiaľ sa vrátiť iným výťahom na 3. Tento proces trval vždy minimálne 15 minút.
Počas toho ako sme sa presunuli na izbu nám prišla smska, že bude zemetrasenie. A za nejakú pol hodinu asi aj bolo. Zdalo sa nám, že sa izba nejako divne hýbe, ale neboli sme si istí, či to bolo ono, alebo sme len mimo z dlhého letu.
Potom som ešte vybehol von zaobstarať jedlo. Ako správny cestovateľ som nenechal nič na náhodu a kúpil som „niečo“ od miestneho pána na ulici. Podľa mňa to bolo kuracie, Majka tvrdí, že ryba. Ale dôležité je, že sme sa najedli a bolo to dobré.
Po jedle sme už len zaľahli. Ráno nás totiž čakal náročný program.
14.12.2019 Potulky mestom a výšľap na sloniu horu
Pokazený Daniel sa opäť zobudil ráno o piatej a ostávali mi približne 3 hodiny, kým sa zobudí i Majka. Počas tejto dlhej doby som si nahádzal do google maps miesta, ktoré nemôžeme vynechať. Krátko pred ôsmou vstala i Majka. Dali sme sa dohromady a vybehli sme v ústrety spoznávaniu.
Na chvíľu v parku
Prvou zastávkou bol Family Mart, kde sme vyriešili raňajky. Majú tam naozaj výborné sendviče. Odtiaľ sme sa vybrali smerom ku 228 Peace Memorial Park. Akurát tam prebiehala nejaká akcia. Ľudia sa presúvali medzi stanovišťami a zbierali nejaké pečiatky. Inak čo sa parku týka, tak je venovaný pamiatke obetiam incidentu z 28 Februára 1947. Taiwan bol vtedy dejiskom protivládneho povstania, ktoré bolo krvavo potlačené vládnymi silami Čínskej republiky (Taiwanu) vedenej Čankajškovým hnutím Kuomintang. Počet zabitých civilistov sa odhaduje na 10.000-50.000.
Chiang Kai-Shek
Odtiaľ sme sa potom poloprázdnym mestom presunuli ku Chiang Kai-Shek Memorial Hall. Táto budova sa nachádza na konci Námestia Slobody. Vstup na námestie je cez obrovskú bránu a po stranách sa nachádzajú dve podobné budovy. V jednej nájdete koncertnú sálu a druhá slúži ako divadlo. Keď sme tam boli my, tak boli po celom námestí roztrúsené skupinky mladých ľudí, pripravujúcich sa na tanečné vystúpenie. Asi tam bola nejaká súťaž.
Celý priestor bol naozaj veľmi pekný a udržiavaný. A najlepšie bolo, že tam bolo naozaj málo ľudí.
Lungshan a okolie
Potom sme sa presunuli na zastávku metra a pokračovali sme k jednemu z najkrajších chrámov v meste – Lungshan Temple. Nachádza sa hneď vedľa zastávky metra rovnakého názvu. Takže sa tam dostanete naozaj jednoducho. Bolo tam naozaj dosť veľa ľudí, ale aj napriek tomu sme návštevu neľutovali. Najviac nás vždy fascinuje, čo všetko ľudia do chrámu prinesú. Rozprávali sme sa s miestnymi, a pýtali sme sa, prečo tam človek nájde napríklad vrecúško čipsov. A odpoveď nás aj trošku prekvapila. Vraj nosia to, čo mali ich blízki radi. A to je naozaj milé. Keď mal niekto rád coca – colu, tak mu predsa nebudú nosiť čistú vodu. Dáva to logiku.
V chráme sme strávili dosť veľa času. Takáto architektúra sa nám naozaj páči. A aj ten kontrast moderného a starého má niečo do seba.
Odtiaľ sme pokračovali ďalej uličkami. Na Taiwane je skoro na každej ulici väčší, alebo menší chrám, a tak sme navštívili ďalšie tri. Len 500 metrov severne od turistami najnavštevovanejšieho chrámu Longshan sa nachádza napríklad pokojný chrám Bangka Qingshan Temple. Počas našej návštevy tam nebol nik. Len ja a Majka. Tento chrám je jeden z najstarších a vládne tam pokojná atmosféra. My sme tam boli cez deň, ale ak máte možnosť, určite choďte i po zotmení. Určite bude krásny, keď sa rozsvietia všetky lampióny.
Okrem vyššie spomenutých dvoch chrámov sme navštívili ešte dva. Mená žiaľ neviem. V jednom z nich prebiehala akurát nejaká akcia pre mladých ľudí. Mnísi im niečo rozprávali a vládla tam super atmosféra.
Prechádzka po Ximendingu
Keď už sme mali chrámov dosť, tak sme pokračovali ďalej do štvrti Ximending. Tá sa medzi domácimi prezýva Harajuku alebo Shibuya Taiwanu. Je to štvrť, kde to všetko svetielkuje, všade navôkol sú obchody, reštaurácie a podniky rôznych štýlov. Asi najzábavnejšia činnosť v tejto štvrti je sledovanie ľudí. Dav je úplne iný, ako v iných častiach mesta. Stretnúť tu môžete ľudí oblečených v rôznych kostýmoch a hlavne mladých ľudí. Určite sa oplatí zavítať i do tejto časti mesta.
Raohe a Songshan
Keďže už bol čas na obed, tak sme si našli podnik, z ktorého bolo vidieť na ľudí a chvíľu sme strávili na tomto mieste. Po jedle už len rýchly presun na metro do inej časti mesta – Songhsan. Táto štvrť je známa hlavne nočným trhom Raohe a chrámom Songshan Ciyou Temple.
Nočný trh Raohe sa určite oplatí navštíviť hlavne kvôli jedlu. Nachádza sa tam niekoľko street food stánkov, ktoré ocenil i sprievodca Michelin. Väčšina stánkov sa otvára až okolo piatej hodine podvečer.
Hneď vedľa trhu sa nachádza jeden z najkrajších chrámov, aké sme počas našej cesty Taiwanom videli. Je to chrám Songshan Ciyou, ktorý je 6 poschodí vysoký a má naozaj majestátne vstupné priestory. Popoludní tam nebol takmer nik. Opäť len pár domácich a ja a Majka. Prešli sme ho celý skrz naskrz. Uchvátila nás hlavne výzdoba. Tie detaily boli niečo neskutočné.
Cestou k slonej hore
Posledným bodom programu bol výstup na Sloniu horu a ikonický výhľad na vežu Taipei 101. Keďže sme mali dobrý medzičas, tak sme sa rozhodli ísť od chrámu po vlastných. Vzdialenosť k začiatku chodníka na horu bola podľa google maps približne 4km. Samozrejme by sme to neboli my, aby sme si cestu nepredĺžili. Vždy keď sa objavila nejaká zaujímavá ulička, tak sme do nej zabočili.
Výsledkom bolo, že sme k začiatku chodníka na horu, ktorý sa nachádza na konci parku Xiangshan, šli namiesto 40 minút takmer 2 hodiny. Samozrejme sme si po ceste opäť kúpili niečo pod zub. Väčšinou, keď nechceme strácať čas vysedávaním, kúpime niečo v 7 Eleven alebo vo Family Marte.
Od parku je to nahor už len nejakých 20 – 30 minút po strmých schodoch. Určite si so sebou vezmite dostatok vody. Po ceste je mnoho možností na oddych. Ľudia ich naozaj vo veľkom využívali. Asi v polovici cesty nájdete prvú vyhliadku, odkiaľ je naozaj veľmi pekný výhľad na vežu. Samozrejme tam je omnoho menej ľudí, ako úplne hore. Trochu sme sa tam pomotali, doplnili tekutiny a trošku som si ponadával. Fakt parádny nápad zaradiť výstup na kopec na koniec dňa. Už sme toho mali naozaj dosť. Appka na kroky ukazovala viac ako 25 000 krokov.
Ľudí ako na Staromáku
Potom nás čakal už len krátky výstup na horu. Po pár minútach sme dorazili k ikonickej skale, z ktorej sa všetci fotia. Samozrejme tam bolo neskutočne plno. Dlhý rad ľudí nemal konca kraja. S Majkou sme sa bez slov zhodli, že nám takú fotku netreba. Len si to tu obzrieme. Pár metrov od skaly je vybudovaná vyhliadka s lavičkami. Sadli sme si tam a čakali na západ slnka. Tento nápad však mali i ostatní. S blížiacim sa západom sa dav zväčšoval. Bola to sranda sledovať, ako ľudia lozili na stromy, preskakovali zábradlie aby mali čo najlepší záber.
Keď slnko úplne zapadlo, tak sa dav začal postupne rozchádzať, a vtedy sme nastúpili my. Trošku sme si to pofotili a vybrali sa opäť dole. Cestou po schodoch som si spomenul na jednu holku z instagramu, ktorá dávala nedávno fotku z Taiwanu a to miesto by malo byť neďaleko od chodníka, na ktorom sme boli. Samozrejme som jej napísal a mal som pravdu. Fotku odfotila necelé 3 minúty od miesta kde sme akurát boli.
Samozrejme sme tam išli. Toto miesto je známe skôr pre domácich. Nachádza sa hneď vedľa reštaurácie Takemura Izakaya. Nebol tam takmer nik, len my a ešte jeden pár domácich.
Street food na večeru
Po krátkom foto šútingu bol čas na večeru. A kam inam, ako na nočný market. Vybrali sme Raohe, kde sa nachádza asi najviac stánkov so street foodom oceneným od Michelina. Sadli sme na metro a o pár desiatok minút sme boli tam. Oproti doobediu tam bolo asi o miliardu viac ľudí. Chrám nachádzajúci sa vedľa celý svietil a atmosféra bola parádna. Vbehli sme do trhoviska a predierali sme sa cez stánky. Našli sme aj tie Michelinovské, ale bolo tam naozaj veľa ľudí. A my moc radi nečakáme, tak sme si nakoniec kúpili niečo iné.
Potom už len nazad do hotela a spať. Po celom dni appka na kroky ukazovala viac ako 35 000 krokov a cca 27 kilometrov. Celkom úspešný deň.
15.12.2019 Jiufen a ako sme hľadali lampióny
Napriek tomu, že sme šli spať naozaj dosť neskoro, tak sme si ráno privstali. Na programe bolo totiž mestečko Jiufen a pred odchodom sme sa chceli ešte na chvíľu vrátiť do Ximendingu. Raňajky sme vyriešili nejakými drobnosťami z marketu vedľa hotela a pokračovali sme smerom k prvému cieľu.
Celé mesto zívalo prázdnotou. Po uliciach nepremávali autá. Bolo to z dôvodu konania medzinárodného maratónu. A vychytali sme rovno čas, kedy bežali okolo nášho hotela. Tisíce bežcov. Klobúk dole. Ja by som zahynul už po 5km a oni si v tomto teple plánovali odbehnúť viac ako 42 km. Chvíľu sme ich pozorovali, a potom sme pokračovali na plánovanú zastávku.
Takto ráno tam nebola ani noha. A presne to sme potrebovali. V kľude sme si to tam poobzerali a s radosťou sme sa presunuli na železničnú stanicu. Tu sme si kúpili lístok na vlak smer Ruifang. Vlaky sú tu naozaj veľmi lacné. Táto hodinu dlhá cesta stála 49 Taiwanských dolárov vrátane miestenky čo je približne 1,5€. A opäť sa to dalo platiť Easy kartou.
Keď sme dorazili do Ruifangu, tak sme pokračovali ďalej autobusom. Zastávka sa nachádza asi 300m od železničnej stanice. Do mestečka Jiufen ide takmer každý autobus a lístok stojí 15 TWD (0,45€). Cesta autobusom bola dosť bláznivá, ale na to sme si už zvykli. Autobus v Ázii je vždy zážitok.
V meste plnom lampiónov
Keď sme vystúpili z autobusu, nič nenaznačovalo tomu, že by sme mali byť v nejakom výnimočnom mestečku. Nechali sme sa však unášať davom a postupne sme sa presunuli do starej časti mestečka Jiufen. Toto banské mestečko sa v minulosti preslávilo najmä ťažbou zlata. Tá sa rozbehla asi najviac v období japonskej nadvlády začiatkom 20. storočia. Vplyv japonskej kultúry možno badať dodnes na okolitých budovách.
Cez úzke uličky sme sa v dave ľudí predierali stále ďalej. Počas tejto činnosti na nás útočili rôzne vône z okolitých stánkov. Samozrejme sme sa nechali zlákať a kúpili sme si nejaké drobnosti pod zub. Majku najviac fascinovali všade prítomné lampióny. Potulkami po meste sme strávili naozaj veľmi veľa času.
Poďme jesť
Majka si cestou našla nových kamarátov. Nejaká ta mačka a pes. Ona sa vždy skamaráti. Okolo poludnia sa premávka začala v úzkych uličkách zhusťovať. Vymyslel som preto alternatívnu cestu hore na kopec. A zrazu sme boli úplne osamote. Nikde nikto. Ale nastal problém. Zašli sme príliš ďaleko a prepadol nás hlad. A to viete, keď si hladný, tak to nie si ty. Museli sme rýchlo konať a vrátiť sa nazad do centra diania. Ľudí pribudlo, ale zdarne sme si našli podnik, kde to rozvoniavalo na sto honov. Vošli sme dnu a začali sme objednávať jedlo.
Pani moc anglicky nevedela a namiesto dvoch porcií nám na stole pristáli porcie tri. Nevadí. Zjeme. Objednali sme si jednoduché jedlo – Lu Rou Fan (bravčové s ryžou). Chuťovo to bolo výborné. Neviem ako to robia, ale v tej Ázii je tá ryža vždy nejaká lepšia. Presne ako trávniky v Rakúsku. Tie sú tiež akési zelenšie…
V starej časti Jiufenu
Úzkymi uličkami a strmým schodiskom sme pokračovali smerom k najkrajšej časti Jiufenu. Oblasť okolo čajovní a kina. V čajovni bolo v nedeľu samozrejme úplne plno, ale kino bolo poloprázdne. Založené bolo v roku 1914, vďaka čomu je považované za najstaršie kino na Taiwane. Majka ostala vonku. Ju tieto čínske filmy moc nebavia. Zatiaľ sa tam hrala s nejakým mačiatkom a fotila si lampióny. Ja som chvíľu nasával atmosféru, ale keďže som to videl len vizuálne a nerozumel som ani slovo, šiel som preč.
Po celom Taiwane nás zaujala taká zaujímavosť. Kade tade boli porozmiestňované pečiatky. Keď sme potom neskôr zisťovali, načo sú dobré, bolo nám povedané, že ich ľudia len radi zbierajú. Aj tu pri kine ich pár bolo.
Foto nebude!
Potom sme sa ešte trošku pomotali po meste a počkali sme si na západ slnka. Počas dňa sme totiž objavili jednu super vyhliadku, odkiaľ by sa dalo fotiť. Samozrejme nám plán nevyšiel. Dole pri vstupe stála pani a kontrolovala zoznam ľudí, čo mali rezervačku do reštaurácie nachádzajúcej sa kúsok od miesta, kam sme plánovali ísť. Nevadí. Aspoň sme ušetrili čas.
Trochu sme sa ešte pomotali po uličkách a pomaly bol čas ísť naspäť do Taipei. Na cestu späť sme zvolili autobus. Pri príchode na zastávku sme prišli na to, že si asi počkáme. Bola tam naozaj veľmi dlhá rada. Čakali sme viac ako hodinu napriek tomu, že autobusy odchádzali v 15 minútových intervaloch. Lístok stál 45 TWD (tj cca 1,3€). Cesta mala trvať necelú hodinku.
Mali sme však smolu. Na diaľnici bola dopravná nehod, a a cesta sa natiahla na viac ako 2 hodiny. A aby toho nebolo málo, autobus bol plný kadejakej hávede. Šváby a podobne. Majka prežívala celú cestu v strese a sledovala ich pohyb po vozidle. Keď sme konečne vystúpili tak sme sa už len metrom presunuli do okolia hotela. Dali sme si rýchlu večeru a išli sme spať. Ďalší super deň za nami. Ak by nebolo tých švábov, tak by nemal chybu.
16.12.2019 Dlhšou trasou na vyhliadku
Po predošlom dni sme si chceli ráno trošku oddýchnuť, preto sme si nastavili budík na neskôr. V pláne bol taký pohodovejší deň. Len 2-3 chrámy a výstup na vyhliadku z opačnej strany.
Chrám Fengtian
Ráno sme začali raňajkami a metrom sme sa presunuli na zastávku Houshanpi. Odtiaľ sme si to namierili k jednému z menej navštevovaných chármov – Fengtian. Prezývajú ho i Nebeský chrám. Že nejde o moc populárnu budovu dokazuje len 13 recenzií na tripadvisore. Počas našej návštevy sme tam boli len my dvaja s Majkou. Panovala tam naozaj pokojná atmosféra. Chvíľu sme sa tam pomotali a keď už sme mali toho dosť, tak sme sa presunuli k druhému chrámu – Songshan Ci Hui, vedľa ktorého sa nachádza vstup na chodník vedúci k Slonej hore.
Hore kopcom
Vstup na chodník (Hushan Hiking Trail) strážil čarovný deduško. Len sa na nás usmial a niečo povedel. Nerozumel som mu ani slovo. Cesta z tejto strany vôbec nie je taká strmá ako na štandardnom chodníku. Postupne prejdete okolo rieky a cez pár mostov. Prostredie navôkol je naozaj príjemné. Pripadalo nám to tam ako v botanickej záhrade.
Po pár minútach sme sa dostali na križovatku a nebol som si istý kade ďalej. Podľa google maps aj maps.me to vzyeralo, že máme pokračovať rovno hore kopcom. Našťastie šiel okolo miestny mladík, tak sme sa s ním dali do reči. Chalanisko hneď otvoril svoju mapu a začal nám ukazovať cestu. Nakoniec to bolo ako som si myslel. Hore kopcom. Všeobecne Taiwan ako taký je plný milých ľudí. Stretávali sme ich na každom kroku. A najviac sa to prejavilo teraz. Chalanisko nás chcel dokonca odprevadiť až na vyhliadku. My sme mu s vďakou poďakovali a pokračovali sme v ceste.
Kanaďan z Prešova
Keď sme dorazili ku Songshan Lingyin Temple, tak sme cez červenú bránu zamierili k miestnemu chrámu. Na konci areálu sa totiž nachádza vstup na poslednú časť cesty. A tu sme stretli človeka číslo 2. Chalanisko si vykračoval dole schodmi. Pekne sme sa pozdravili a spýtali sme sa či je to ešte ďaleko na vyhliadku. Povedal, že je to už len nejakých 20-30 minút. Dali sme sa do reči a prišli sme na to, že je s Kanady a len nedávno navštívil i Slovensko. Kežmarok, Prešov a Košice. Sranda, aký je ten svet malý.
Cestou nahor po chodníku sme stretli ešte jedného psa a miestnu slečnu, ktorá mala asi nakúpené. Húkala ako sova, mávala rukami a asi sa snažila vzlietnuť. Asi dobrý materiál.
Už sme tam
Po viac ako hodine sme dosiahli vrchol z druhej strany. Chodník a celkovo cesta boli omnoho príjemnejšie. Terén bol vlnitý a často sa naskytol pohľad na vežu a celé mesto. A najlepšie bolo to ticho a pohoda bez davu turistov. Takto nejako som si predstavoval Taiwan, keď sme ho v úvode plánovali.
Pondelok bol oproti nedeli skvelá voľba. Hore nebol takmer nik. Teda samozrejme ak nerátame skalu, na ktorú lozia ľudia. Tam bola aj v pondelok plnka. A presne tak ako pri prvej návšteve, ani teraz sa nám nechcelo čakať na fotku.
Kto hľadá, nájde! Iba že by nie…
Z vyhliadky sme sa presunuli k zastávke metra. Majka videla na obrázkoch vo vlaku celkom pekný park, takže cieľ bol jasný. Ideme ho nájsť. Mal by sa nachádzať v oblasti Shilin. Vystúpili sme na rovnomennej zastávke metra a začali sme ho hľadať. Samozrejme bez názvu, len podľa obrázku je to trošku náročné. A tak sa stalo, že sme ho nenašli. Nevadí. Stáva sa. Namiesto toho som navrhol alternatívu v podobe chrámu Chin Shan Yen Hui Chi Temple.
Išlo o ďalšie z miest, na ktoré sa turisti moc nehrnú. Zaujal ma hlavne z dôvodu veľmi peknej vstupnej brány a schodiska, ktoré bolo po celej dĺžke lemované lampiónmi. Predtým, ako sme tam dorazili, sme si urobili ešte krátku zastávku na jedlo.
S cingrlátkom hladkanie povolené
Pomaly začínalo zapadať slnko, a tak sme pridali do kroku, aby sme ho stihli za svetla i za tmy. Už ako sme sa blížili sme vedeli, že sa nám tam bude páčiť. Tie lampióny sú naozaj fotogenické. Vstupnou bránou do chrámu je Chin Shan Yen Gate, kde si Majka opäť našla kamarátku. Malú mačku. A keďže mala „cingrlátko“, tak ju vraj mohla hladkať. Keď už bolo mačky dosť, tak sme vyšli po schodisku až nahor, aby sme zistili, že sa chrám rekonštruuje. To nám vôbec nevadilo. Okolie i interiér chrámu stáli za tú cestu.
Trochu sme to tam poobzerali a pomaly sme sa pobrali nazad do hotela. Bolo už dosť neskoro a ráno sme mali v pláne presun na juh do mesta Kaohsiung.
17.12.2019 U hipsterov v Kaohsiungu
Ráno sme to nejako nehrotili a budík sme si nastavili na normálnu hodinu. Výhodou bola i poloha hotela hneď vedľa železničnej stanice. V kľude sme sa pobalili a presunuli sme sa na stanicu.
Vlakom na juh
Taiwan je špecifický tým, že väčšina obyvateľstva býva na západnej strane ostrova. Vďaka tomu majú naozaj výborne organizovanú verejnú dopravu. Vlaky zo severu na juh jazdia každých 20 minút, a tak sme nemali obavu, či nejaký stihneme. Využiť sa dajú pomalé spoje, alebo Taiwan High Speed Rail. Vlaky dokážu vyvinúť rýchlosť 350 km/h, ale reálne jazdia tých 300 km/h. Trasu z mesta Taipei do mesta Zuoying zvládlu za približne 1 hodinu a 30 minút. Celkom slušné. Museli sme to vyskúšať.
Lístky sme si kúpili v automate na železničnej stanici. Nebola tam ani noha. Naopak, pri štandardnom okienku bolo dosť plno. Určite si preto lístky kúpte radšej v automate. Je to rýchlejšie.
Náš vlak bol naozaj priestranný a vôbec mi neprišlo, že by šiel tak rýchlo. Ani sme sa nenazdali a pomaly sme sa ocitli na konečnej zastávke Zuoying, odkiaľ sme pokračovali metrom k nášmu hotelu v meste Kaohsiung. Počas jazdy vlakom som sa ešte dohodol s Alešom Tvrdým z blogu Photo and Traveling, že sa večer stretneme a prehodíme pár slov.
Veľká výhoda metra v Kaohsiungu je, že aj tu platí Easy karta, ktorú sme si kúpili prvý deň na letisku. Takže ďalší plusový bod pre Taiwan. Takto nejako si predstavujem integrovanú dopravu. Jedna karta na všetky dopravné prostriedky po celej krajine.
Do hotela sme prišli krátko pred 11:00 doobeda. Opäť som ho objednal cez booking. Nechali sme si tam veci a vybrali sme sa spoznávať mesto.
Prvá zastávka nevyšla
Prvou plánovanou zastávkou bol chrám Sanfeng. Tento chrám bol jedným z dôvodov, prečo sme si ako cieľ zimnej dovolenky vybrali práve Taiwan. Tento chrám patrí medzi najstaršie v krajine. Má viac ako 300 ročnú históriu a na internete nájdete veľmi veľa fotografií s tradičnými lampiónmi.
Keď sme k nemu dorazili, tak nás čakalo prekvapenie. Chrám bol v rekonštrukcii a lampióny boli nahádzané v rohu. Napriek tomu to však bola krásna stavba a strávili sme tam asi 30 minút. Škoda, že sme ho nevideli v plnej kráse.
Pier 2 a okolie
Pomaly sa začal ozývať hlad. Bol totiž čas obeda, a tak sme to museli ísť vyriešiť. S prázdnym bruchom sa chodiť nedá. Zachránili nás opäť sendviče z Family Martu a platba ako inak – Easy kartou. Potom sme sa pomaly cez mesto presunuli do oblasti Pier 2.
Táto štvrť je trošku väčšia obdoba Žiliny – Záriečie. Ide o otvorený umelecký priestor, kde sa konajú rôzne kultúrne akcie, výstavy a mnoho iného. Momentálne patrí medzi najpopulárnejšie miesta v meste Kaohsiung. My sme si to tam obzreli z každej strany a asi na hodinku sme sa zastavili v miestnom food courte. Dali sme si sladké párky a slanú zmrzlinu. Mne to chutilo, ale Majka trošku ohŕňala nosom.
Všade po okolí nájdete naozaj veľa fotogenických miest. A evidentne je to aj obľúbené miesto miestnej omladiny. Bolo ich tam naozaj veľmi veľa.
Keď sme to tam celé obzreli, tak sme sa pomaly presúvali nazad ku hotelu. Blížil sa totiž čas stretnutia s Alešom, a nechceli sme ho nechať čakať. Cestou k metru sme stretli skupinky mladých študentiek, ktoré sa dali do reči s nejakou školou z Ameriky. Baby boli po otázkach mladíkov dosť v rozpakoch. Jeden bol dosť drzáň. Opýtal sa slečny či je ešte panna a čo robí večer. Akože dosť trapas.
Klebetíme s Alešom
Po príchode do hotela sme počkali pár minút a Aleš dorazil. Strávili sme s ním príjemný večer v neďalekej japonskej reštaurácii. Prebrali sme rôzne témy od cestovania až po fotografiu. A tiež nám trošku priblížil Taiwan z pohľadu človeka, čo tu žije dlhodobo. Čas bežal tak rýchlo, že sme sa nestihli ani odfotiť na pamiatku, a musel ísť nazad domov.
My sme po stretku ešte hľadali bankomat. Ako na potvoru sme žiadny nemohli nájsť. Keď sa nám to konečne podarilo a vybrali sme peniaze, tak sa s nimi zrazu roztrhlo vrece. Ale nám to už bolo jedno a šli sme spať.
18.12.2019 Na návšteve u Budhu a kde sú všetci turisti?
Ráno sme sa v kľude zobudili, dali sme si raňajky a vykročili sme do nového dňa. V pláne sme mali návštevu najväčšieho budhistického kláštoru na ostrove Taiwan – Fo Guang Shan.
Dostať sa tam dá viacerými spôsobmi, ale asi najjednoduchšie to je zo stanice vysokorýchlostnej železnice Zuoying. Premáva odtiaľ expresný autobus, ktorý nemá žiadne iné zastávky.
Autobusom k Budhovi
Na stanovište E2 Harvard Express sme dorazili tesne po odchode autobusu. Dosť smola. Museli sme počkať na ďalší. Čo bolo aj trošku šťastie. Autobus totiž berie len toľko ľudí, koľko je v ňom sedadiel. Takže väčšina ľudí, čo dorazila po nás, ostala stáť na zastávke. Lístok do kláštora mal stáť 70 TWD, ale na Easy kartu nám stiahlo len polovicu tj. 35 TWD (1,05 €).
Do komplexu sme dorazili cca po 30 minútach jazdy a prekvapivo tam takmer nik nebol. Prvú časť, ktorú sme navštívili bolo Fo Guang Shan Buddha Museum. Otvorené je každý deň a vstupné je zadarmo. Dnu sa dostanete cez vstupnú halu, ktorá je otvorená od 9 hodiny ráno.
Budhovo múzeum
Priestranstvo za vstupnou halou bolo naozaj obrovské a dominoval mu 108m vysoký sediaci Budha. Po stranách sa nachádza mnoho sôch. Po pravej strane sa nachádzajú slony, lebo sa verí, že Budha na nich jazdil a po ľavej strane sú tigre, ktoré predstavujú jeho vznešenosť.
Po stranách námestia stoja pagody. Je ich 8 a každá je 7 poschodí vysoká. Vo vnútri by sa mala nachádzať i relikvia – časť Budhovho zuba. Ten sme žiaľ nevideli. Nevedno, kam ho pred nami schovali. Jednotlivé pagody majú rôzny účel. Napríklad sa tam môže konať svadobný obrad, vzdelávacie aktivity, slúžia ako galérie a podobne.
Ďalej v komplexe nájdete dva pavilóny. V jednom z nich sa nachádzajú vegetariánske reštaurácie a čajovňa. Po celom priestranstve sa nachádza i veľké množstvo sôch. Všade nájdete popisky i v angličtine, takže sa o mieste toho dozviete naozaj mnoho. Nás to tam veľmi bavilo.
Na návšteve v kláštore
Po tejto prvej časti sme sa motali naozaj veľmi dlho, ale ak sme toho chceli vidieť viac, museli sme sa presunúť. Pokračovali sme preto do miestneho kláštora. Jeho budovanie začalo v roku 1967. Stále sa tam pracuje a areál sa zväčšuje. Okrem iného sa tam nachádza i 36m vysoká budova Amitabha Buddhu, univerzita a samozrejme mnoho chrámov.
Hlavný chrám je asi najzaujímavejší. Nachádzajú sa v ňom 3 sediaci Budhovia. Pri vstupe nás privítala milá dobrovoľníčka, ktorá nám porozprávala pár informácií o Budhovi. Okrem iného sme sa dozvedeli, že sa tam nachádza 14 800 malých sošiek.
Potom sme už okolo usmievavých mníchov pokračovali ďalej, až ku stojacemu Budhovi. Cestou som si kúpil nanuk, lebo bolo fakt teplo. Okolo neho sa nachádza 480 menších sôch. Sadli sme si tam na lavičku a sledovali sme okolie. Zaujali ma hlavne Budhove ruky. A tak som si vygooglil, prečo ich tak má. Dozvedel som sa, že zdvihnutá ruka symbolizuje dar svetla svetu. Druhá ruka pozýva pútnikov do krajiny pokoja.
Poďme nazad
Po celom dni sme toho už aj mali dosť a pomaly sa blížil čas, kedy odíde posledný autobus. Areál je totiž otvorený len do piatej a vtedy odchádza i predposledný autobus. Posledný ide o šiestej. Zbehli sme na zastávku, ktorá bola hneď pod stojacim Budhom. Boli sme tam osamote. O chvíľu dorazil autobus a boli sme jediní pasažieri. Potom sa presunul na zastávku ku múzeu. Tam bola dosť plnka a do autobusu sa opäť všetci nezmestili. Takže určite nastúpte na prvej zastávke, ak chcete mať istotu. Hlavne cez víkend.
Autobus nás priviezol nazad na to isté miesto, kde sme ráno nastúpili. Bolo to kúsok od jazera Lotus Pond, a tak sme sa rozhodli, že si to tam obzrieme i za tmy. Predtým ako sme tam šli, dali sme si krátku večeru. Potme má toto miesto naozaj parádnu atmosféru. Celé okolie je naozaj pekné.
Po jazere sme si obzreli ešte nočný trh Liuhe, a potom už len do postele a spať.
19.12.2019 Cez draka dnu a tigrom zase von!
Ráno po zobudení sme sa pobalili a vybrali sme sa na raňajky. Bol to náš posledný celý deň, kedy sme ešte trošku chceli poobjavovať Taiwan a mestečko Kaohsiung. Na druhý deň sme totiž leteli z iného mesta ďalej do Thajska. Po raňajkách sme urobili check out a batohy sme nechali na recepcii.
Prechádzka okolo jazera
Program na deň bol jasný – Lotus Pond. Hneď vedľa hotela bola zastávka autobusu, ktorý šiel neďaleko. Takže netrebalo vymýšľať a sadli sme na autobus číslo 205, ktorý nás za necelých 40 minút doviezol na miesto.
Takto ráno okolo deviatej tam nebol takmer nik. Lotus pond, alebo po slovensky Lotosový rybník, je umelo vytvorené jazero v meste Kaohsiung. Je to jedno z najpopulárnejších miest. Vďačí za to veľkému množstvu chrámov, pavilónov, pagód a parkov, ktoré sa nachádzajú na jeho brehoch, alebo v bezprostrednej blízkosti. Taktiež je okolo neho vybudovaný cyklistický chodník a parky. Asi najznámejšia zastávka je hneď na jeho začiatku – Dračia a Tigria Pagoda.
Drakom dnu a tigrom von
Aj my sme začali práve tu. Jedná sa o dve symetrické 7 poschodové pagody. Pred každou sa nachádza obrovská socha – pred jednou drak a pred druhou tiger. Všade navôkol sú nápisy, že by sa malo vstupovať dnu cez papuľu draka a von by sa malo ísť cez tigra. Zabezpečí vám to vraj šťastie. My sme samozrejme nenamietali a vošli sme tak, ako bolo napísané. Hádam to nebudeme riskovať, však?
Postupne sme si prešli obe pagody až nahor. Z oboch sa naskytne veľmi pekný výhľad na jazero a okolie. Veľmi dobre vidno i most vedúci k pagodám a chrám nachádzajúci sa oproti. A práve ten musíte navštíviť. Nie len, že je naozaj krásny, ale je z neho i najlepší výhľad na pagody.
Cih Ji Temple, nachádzajúci sa oproti pagodám je zasvätený bohu zdravia, takže je to to správne miesto, kde sa treba pomodliť, ak máte nejaké zdravotné problémy. V okolí chrámu sa nachádza niekoľko stánkov a obchodíkov, kde predávajú rôzne suveníry. A presne na takýchto miestach je Majka vo svojom živle. Takže sme tu strávili dosť veľa času, kým si nakúpila nejaké drobnosti domov. Ja som sa zatiaľ spriatelil s miestnou lavičkou a mačiatkom, ktoré tam malo asi svoje bydlisko.
Drakov nikdy nie je dosť
Od draka a tigra sme postupne pokračovali k ďalšej obrovskej dračej papuli. Opäť, ako v prvom prípade, i teraz treba vojsť cez papuľu. Vo vnútri draka sú zobrazené nádherné farebné príbehy čínskeho filozofa Konfúcia. Drak je súčasťou Jarného a Jesenného pavilónu, ktoré sú opäť v symetrii. Ďalej potom pokračuje cesta po chodníku k asi najlepšiemu miestu na fotenie. Vybehli sme hore a poobzerali sme si celé jazero. Okrem nás tam bol len jeden starší čínsky pár.
Oproti drakovi sa nachádza chrám Chi Ming, ktorý bol postavený v roku 1899. Zaujímavosťou je, že to je hybrid. Taiwan je známy tým, že sú tam prítomné 4 hlavné smery náboženstva – budhizmus, taoizmus, konfucionizmus a ľudové náboženstvá. A v tomto chráme sa spájajú všetky. Určite vbehnite i dnu. Je naozaj veľmi pekne zdobený. A my sme ho využili i na núdzovú návštevu toalety. Obrovská výhoda chrámov je, že v každom sa nachádzajú. Takže ďalší plusový bod pre Taiwan. Nikdy nebude toaleta ďaleko.
Zaspievame si?
Potom sme pokračovali za zvukom hudby. Asi ako všade v Ázii i tu majú radi karaoke. Kúsok od nádhernej sochy taoistického boha, bolo pódium, kde hrali miestne šlágre. Sadli sme si na lavičku a počúvali sme spev miestnych dôchodcov. Netrvalo dlho a vedúci zájazdu prišiel za mnou a opýtal sa odkiaľ sme. Keď som mu povedal, že zo Slovenska, tak hneď vedel, kde to je. Poznal Mareka Hamšíka. Futbal je populárny i tu. Ponúkol mi i miesto na pódiu. Vraj majú rôzne pesničky a aj slovenské by našiel. S úsmevom na perách povedal, že bude sranda. S vďakou som odmietol, ale ešte pár minút sme kecali. Ďalší milý moment. Taiwan je fakt super krajina na interakciu s miestnymi.
Po kultúrnej vložke sme obzreli ešte obrovskú sochu. Aj som o nej googlil, ale údaje o jej výške sa rôznia. Tak tu radšej nejdem písať koľko meria, lebo mne sa akosi všetky info zdali prehnané.
Potom sme sa ešte trošku pomotali po okolí, ale nie dlho, lebo bol pomaly čas vrátiť sa po batožinu. Cestou do hotela sme kúpili ešte pár suvenírov a dačo sme zjedli. Čas dosť pokročil a my sme sa museli presunúť na železničnú stanicu. Krátko po tretej popoludní nám totiž išiel vlak do poslednej destinácie. Tou bolo mesto Taichung.
Presun do Taichungu
Pôvodne sme tam mali ísť už deň vopred. V priebehu pobytu som však zmenil rezervačku a predĺžil som pobyt o 1 deň v meste Kaohsiung. Lístok na vlak som opäť kúpil cez automat. Tentokrát na verziu vlaku s viac zastávkami. Potom sme počkali necelých 10 minút a hurá do poslednej destinácie.
Do mesta Taichung sme dorazili krátko po 17. Hotel som vybral opäť na bookingu. Nachádzal sa hneď vedľa stanice, takže presun bol naozaj rýchly. Moc sme sa tam nezdržiavali, len sme si hodili batohy do izby a vybehli sme do mesta.
Foťák sme však nechali na ubytku. Už sa nám akosi nechcelo fotiť. Takže sme sa len tak motali po uličkách. Okrem iného sme si nenechali ujsť návštevu asi najpopulárnejšieho miesta – Zmrzlinárne Miyahara. Tá sa nachádza v budove, ktorá v minulosti slúžila ako najväčšia oftalmologická klinika v Taichungu. O popularite svedčí dlhý rad siahajúci až von pred budovu. Mne sa ako obyčajne čakať nechcelo. Takže sme pokračovali v motaní po meste.
Cestou sme navštívili i miestne vianočné trhy, kde sme ochutnali nejaké dobroty, a potom už len rýchlo do postele. A tu sa ešte na chvíľku zastavím. Mali sme asi najmenšiu izbu akú som kedy videl. Len sme vošli cez dvere a už bol koniec. Bola to dosť sranda. Ale hotel parádny. Všade čisto a naozaj bol pekne vyzdobený. Vianoce musia byť aj v Ázii.
20.12.2019 Taichung a najdlhšia cesta na letisko
Odlet do Thajska sme mali až popoludní, takže sme si ráno mohli kľudne pospať a naraňajkovať sa. Zvyčajne odlietavame neskoro večer, alebo veľmi skoro ráno. Takže to bola po dlhej dobe príjemná zmena. Ešte sme si trošku stihli obzrieť okolie mesta a približne okolo 11 sme vyrazili smerom na autbusovú stanicu, aby sme stihli bus na letisko. Na internete som našiel, že okrem bežnej linky, ktorej to trvá niekedy aj 2 hodiny, existuje i expres, čo ide priamo a zmákne to za 40 minút. S istotou som prišiel na stanovište autobusov U Bus a tam ma miestny pracovník zrušil ako jarný sneh. Žiadny taký autobus vraj neexistuje a mám ísť pekne iným.
No čo už. Nezdalo sa mi to, ale hádať sa mi s ním nechcelo. Však hádam vie, kam chodia jeho autobusy. Presunuli sme sa teda pred autobusovú stanicu na zastávku MHD a počkali sme si na normálnu bežnú linku. Medzi nami a letiskom bolo viac ako 40 zastávok. Paráda. Nakoniec to v hustej premávke trvalo naozaj tie 2 hodiny, ako uvádzal google.
Letisko v meste Taichung patrí medzi tie novšie a nelieta tam toho až tak veľa. Takže pasovka a bezpečnostná kontrola prebehli naozaj rýchlo. Pobyt bol za nami. Taiwan nás naozaj očaril a zanechal v nás obrovské množstvo zážitkov. Nás však už čakalo ďalšie dobrodružstvo v Thajsku.
Cestovanie je moja vášeň a vášeň mojej priateľky, ktorá prepukla niekoľko rokov dozadu. Začalo to pomaly a teraz sa to nedá zastaviť. Ešte sa poriadne nevrátim z jedného výletu a už plánujem ďalší.
Venujem sa najmä plánovaniu ciest, hľadaniu leteniek a celkovo všetkému okolo cestovania.
