Svidník – Tri dni na severovýchode Slovenska, ktoré nás úprimne prekvapili
Svidník sme mali v hlave ako pokojné mesto na kraji Slovenska, obklopené kopcami, drevenými kostolíkmi a históriou 2. svetovej vojny. Až tento výlet nám ukázal, že je to živý, pestrý región, kde sa dá spojiť kultúra, príroda, vojenská história, rodinné aktivity aj malé dobrodružstvá. Zo Žiliny sme sadli do auta a po približne troch hodinách jazdy sme sa ocitli v kraji, kde sa čas spomaľuje, kde bociany obsadzujú každý druhý stĺp a kde sa minulosť mieša s veľmi príjemnou prítomnosťou.
Prvý deň – Skanzen, vojenské múzeum a Dni mesta Svidník
Prvý deň v Svidníku sme odštartovali presne tak, ako to máme radi – pokojne, bez davov a s pocitom, že máme celé miesto tak trochu pre seba. Zamierili sme do skanzenu a trafili sme ideálny čas. Krátko po otvorení tu bolo úplné ticho, žiadni ľudia, len my a drevenice.
Skanzen Svidník
Tentokrát sme na výlet zobrali aj starkú Soničku, čo tomu dalo ešte príjemnejší rodinný rozmer. Prechádzali sme sa pomedzi tradičné drevené domy, ktoré sú typické pre tento región – jednoduché, ale premyslené do detailov. Zaujala nás najmä drevená cerkev s krásnou ikonostasou, ktorá pôsobí nenápadne zvonku, ale vo vnútri má úplne inú energiu. Okrem nej tu nájdeš aj historickú školu, stodoly, hospodárske budovy či starú kováčsku dielňu, kde si vieš celkom živo predstaviť, ako to tu kedysi fungovalo. Baby zaujala hlavne škola, ešte nie sú školáčky, a preto sa pýtali, či to tak vyzerá v každej škole.
Okrem toho našli dievčatá priamo v areáli malé detské ihrisko, kde sa stihli pohojdať a vybehať. A nejlepšie na tom bolo, že je hneď vedľa vodného mlyna. Takže to tam pekne žblnkoce.
A keďže sme tu boli naozaj dlho a samozrejme nám vyhladlo, tak sme sa najedli rovno v skanzene. Tradičná krčma, placky, palacinky a výborná limonáda. Super. Určite odporúčame.
Vojenské múzeum a Pamätník sovietskej armády
Zo skanzenu sme sa presunuli k Vojenskému historickému múzeu, ktoré je celé postavené okolo príbehu Karpatsko-duklianskej operácie z roku 1944 – jednej z najťažších a najkrvavejších bitiek, aké sa na našom území odohrali. Múzeum samotné otvorili v roku 1969 pri príležitosti 25. výročia tejto operácie a dnes mapuje nielen druhú svetovú vojnu, ale aj širšie vojenské dejiny regiónu, od prvej svetovej vojny až po oslobodzovanie Slovenska. Do vnútra som tentokrát išiel len ja s Mili – autentické fotky, výstroj, zbrane a osobné predmety vojakov dávajú celému miestu úplne iný rozmer, než keď si o tom len čítaš.
Vonku medzitým ostala starká, Majka s Oli a mali čo pozerať – park bojovej techniky je vlastne taká otvorená expozícia, kde stojíš pár metrov od tankov, húfnic či legendárnej „Kaťuše“. Väčšina techniky pochádza z obdobia druhej svetovej vojny a celý park vznikol ako pripomienka bojov, ktoré sa odohrávali práve v tomto regióne. A hneď vedľa je miesto, ktoré tomu dáva úplne inú váhu – Pamätník sovietskej armády s vojnovým cintorínom, kde je pochovaných viac ako 9000 vojakov padlých počas jesene 1944. Keď si uvedomíš tie čísla a kontext, celé to prestane byť len „výstava techniky“ a začne to pôsobiť oveľa silnejšie.
Múzeum ukrajinskej kultúry Svidník
Následne sme sa ešte zastavili v Múzeu ukrajinskej kultúry – teda presnejšie, ja som sa tam vybral sám. A bol to celkom zaujímavý moment. Prišiel som ako prvý návštevník dňa, takže kvôli mne doslova rozsvietili celé múzeum. Taký ten zvláštny pocit, keď chodíš po expozícii úplne sám a máš na to celé miesto len pre seba.
Samotné múzeum je pritom dosť významné – patrí pod Slovenské národné múzeum a je najstaršou národnostne zameranou inštitúciou svojho druhu na Slovensku. Vzniklo ešte v roku 1956 a mapuje vývoj ukrajinskej (rusínskej) kultúry u nás od najstarších čias až po súčasnosť. Expozície sú postavené celkom prehľadne – od histórie regiónu, cez tradičné oblečenie, hudobné nástroje až po každodenný život, ktorý by dnes už človek ani nečakal.
Je to miesto, ktoré má čo povedať – nielen o menšine, ale aj o tom, ako sa tu celé generácie formoval život na severovýchode Slovenska. A pritom stačí pár ľudí navyše, aby to nepôsobilo tak, že objavuješ niečo, čo ostatní úplne obchádzajú.
Detský kútik a Dni mesta
Po „vážnejšej“ časti dňa sme to vyvážili presne tak, ako sa patrí – detským kútikom Aruba. A úprimne, bola to jedna z tých zastávok, kde plánuješ hodinku a odchádzaš po troch. Baby sa tam úplne vybláznili, striedali atrakcie, behali, šmýkali sa a my sme si konečne na chvíľu sadli bez toho, aby sme riešili ďalší presun. Celé to miesto je pekne spravené, čisté a hlavne také, kde máš pocit, že to niekto robil s rozumom pre rodiny s deťmi.
Deň sme zakončili ešte krátkou večernou zastávkou na Dňoch mesta Svidník. Už to malo úplne inú atmosféru – viac ľudí, hudba, svetlá a ten typický letný ruch. Na pódiu vystupovali Čarovné ostrohy a išlo im to naozaj skvele, čo tomu dalo príjemnú energiu. Do toho vôňa a chuť rôznych dobrôt zo stánkov, niečo malé pod zub, pre deti zase niečo sladké… a zrazu máš pocit, že ten deň bol presne tak akurát namixovaný. Trochu histórie, trochu oddychu a na záver živá atmosféra mesta. Paráda.
Druhý deň – Dukla a Údolie smrti
Druhý deň sme začali klasicky – raňajky, džús a pomaly sa presunúť smerom na Duklu.
Dukla a vojenský cintorín v Hunkovciach
Už samotná cesta má niečo do seba, ale jednu zastávku určite nevynechať – nemecký vojenský cintorín v Hunkovciach. Je nenápadný, tichý a veľmi silný. Leží tu takmer 3 100 nemeckých vojakov, ktorí padli počas Karpatsko-duklianskej operácie, a zaujímavé je, že cintorín bol v súčasnej podobe znovu vybudovaný až v 90. rokoch na základe medzinárodnej dohody. Pôsobí veľmi jednoducho – rad za radom krížov, žiadna okázalosť, skôr rešpekt a ticho, ktoré ťa donúti spomaliť. Práve tu si človek uvedomí, že vojna nemá zmysel a je jedno, na ktorej strane sa bojuje.
Potom už samotná Dukla. Miesto, ktoré má v sebe obrovský kus histórie – práve tu prebiehali v roku 1944 jedny z najťažších bojov na našom území. Dominantou je vyhliadková veža, ktorá stojí na mieste, kde mal počas bojov svoje pozorovateľské stanovište aj generál Ludvík Svoboda. Má 49 metrov a bola postavená v roku 1974 pri príležitosti 30. výročia operácie. Nám sa síce tentokrát hore nepodarilo ísť – veža bola zatvorená – ale úprimne, vôbec to nevadilo. Aj zvonku má to miesto atmosféru a keď si predstavíš, čo sa tu odohrávalo, výhľady ani nepotrebuješ, aby to na teba zapôsobilo.
Celá Dukla je skôr o pocite než o konkrétnej „atrakcii“. Rozľahlý priestor, pamätník, ticho a vedomie, že práve tu padli desaťtisíce vojakov. A aj keď niečo práve nie je otvorené, stále je to miesto, ktoré sa oplatí vidieť.
Veliteľské bunkre a vojnová technika
Potom sme pokračovali ďalej do okolia Dukly, kde sa to celé ešte viac „rozleje“ do krajiny. V lesoch sú dodnes zachované veliteľské bunkre a rôzne palebné postavenia, do ktorých sa dá nazrieť – a presne tam si človek najviac uvedomí, v akých podmienkach tu vojaci fungovali. Nie je to žiadna naaranžovaná expozícia, skôr autentický kúsok histórie priamo v teréne.
Popri tom sú po celom okolí roztrúsené kusy ťažkej vojenskej techniky – tanky, delá, dokonca aj dopravné lietadlo. Celé to vlastne funguje ako obrovské open-air múzeum, kde jednotlivé exponáty nie sú natlačené na jednom mieste, ale rozmiestnené presne tam, kde sa kedysi bojovalo. V tejto oblasti je dokopy viac než 50 kusov techniky z druhej svetovej vojny a mnohé z nich majú pripomínať konkrétne boje, ktoré sa tu odohrali.
Je to trochu iný typ zážitku než klasické múzeum – viac voľnosti, viac priestoru a hlavne silnejší kontakt s tým miestom. Ideš lesom, zrazu narazíš na tank alebo delo a celé to začne dávať oveľa väčší zmysel, než keď to vidíš len za sklom. A z Dukly sme sa vybrali načerpať trošku pokoja. Drevené kostolíky.
Drevené chrámy Karpatského oblúka
Jednou z najkrajších častí nášho výletu po okolí Dukly boli drevené kostolíky – malé stavby, ktoré zvonku často pôsobia nenápadne, ale vo vnútri ukrývajú obrovský kus histórie. Práve tento región je nimi známy a viaceré z nich patria medzi najvzácnejšie pamiatky ľudovej architektúry na Slovensku. Drevené chrámy Karpatského oblúka boli v roku 2008 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO a sú ukážkou toho, ako sa tu stretávali východné a západné kultúrne vplyvy.
Prvou zastávkou bol Vyšný Komárnik a drevený gréckokatolícky Chrám svätých Kozmu a Damiána. Tento kostolík má trochu iný príbeh ako jeho slávnejší susedia. Pôvodný chrám tu stál už v 18. storočí, no počas prvej svetovej vojny bol zničený. Súčasná stavba pochádza z roku 1924 a stojí na pôvodnom mieste. Zaujímavý je najmä svojou jednoduchou, ale veľmi peknou architektúrou a štvorradovým ikonostasom, ktorý bol neskôr obnovený.
Potom sme pokračovali do Bodružalu, kde sa nachádza jeden z najvzácnejších drevených chrámov v okolí – Chrám svätého Mikuláša. Ten pochádza už z roku 1658 a patrí medzi drevené chrámy Karpatského oblúka zapísané v UNESCO. Už samotný pohľad zvonku je krásny – typická drevená stavba so šindľovou strechou a tromi vežami. Vo vnútri však čaká ešte väčší zážitok – ikonostas, ktorý je jedným z najvýraznejších prvkov týchto východných chrámov.
Našou poslednou zastávkou bola Ladomirová a Chrám svätého Michala Archanjela. Tento drevený kostolík pochádza z roku 1742 a rovnako patrí medzi UNESCO pamiatky. Zaujímavosťou je, že pôvodne bol postavený tradičnou technikou bez použitia jediného klinca. Okrem samotnej stavby zaujme aj samostatná drevená zvonica, ktorá stojí hneď vedľa chrámu, a vzácny ikonostas z 18. storočia.
Na týchto miestach je krásne hlavne to, že nejde o veľké monumenty, ktoré vás ohromia veľkosťou. Sú to malé dedinské kostolíky, ktoré majú v sebe pokoj, príbeh a atmosféru stáročí. A možno práve ten kontrast robí tento región taký zaujímavý – ráno stojíte pri tankoch a miestach najťažších bojov druhej svetovej vojny a o pár kilometrov ďalej objavujete tiché drevené cerkvi, ktoré rozprávajú úplne iný príbeh tohto kraja.
Údolie smrti
Záver druhého dňa sme si nechali na miesto, ktoré asi najlepšie vystihuje celú atmosféru tohto regiónu – Údolie smrti. Po všetkých múzeách, pamätníkoch a drevených kostolíkoch sme sa ocitli priamo v teréne, kde sa odohrávali jedny z najťažších bojov Karpatsko-duklianskej operácie v roku 1944. Údolie smrti sa nachádza medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Písaná a práve tu prebiehali v októbri 1944 mimoriadne tvrdé tankové boje medzi sovietskymi a nemeckými jednotkami.
Najväčším lákadlom je tu takzvaná tanková rota v útoku – osem tankov T-34/85 rozmiestnených priamo v krajine tak, aby pripomínali bojovú situáciu z obdobia vojny. Nie je to klasické múzeum za plotom, ale skôr veľká historická učebňa pod otvoreným nebom. Okolo tankov sú stále viditeľné prvky bojiska a ďalšia vojenská technika, ktorá návštevníkovi pomáha predstaviť si, čo sa tu pred viac ako 80 rokmi odohrávalo.
Veľkým plusom je nová rozhľadňa, ktorá je sama o sebe zážitkom. Jej tvar pripomína náboj do československej pušky vzor 24, má štyri poschodia a výšku 13,5 metra. Hore sa síce nejde kvôli výhľadu na krásnu prírodu, ale hlavne kvôli tomu, aby človek videl celé údolie a rozmiestnenie techniky z inej perspektívy. Až zhora si človek uvedomí, aký veľký priestor toto bojisko vlastne zaberá.
Zaujímavý je aj samotný kontrast – stojíte uprostred pokojnej prírody, okolo vás lúky a lesy, deti behajú okolo tankov… a pritom presne na tomto mieste pred rokmi prebiehali jedny z najtvrdších bojov na našom území. Práve tá kombinácia prírody, histórie a voľne dostupných exponátov robí z Údolia smrti miesto, ktoré podľa nás určite stojí za návštevu.
Tretí deň – Vyhliadka nad Svidníkom a prechádzka mestom
Posledné ráno v Svidníku sme si ešte trochu privstali a dali si jeden malý bonus pred raňajkami. Vybrali sme sa na vyhliadku s útulňou nad Svidníkom – tentokrát dokonca s východom slnka. A musím povedať, že to bol výborný nápad. Mesto sa pomaly prebúdzalo, všade bolo ticho a zhora sa otvoril pekný pohľad na celý Svidník. Rozhľadňa je postavená z dreva a kovu, má takmer 13 metrov a ponúka výhľad od Pamätníka sovietskej armády až po okolité lesy. Zaujímavosťou je aj samotná útulňa s panoramatickým oknom, kde sa dá dokonca po dohode stráviť noc.
Po tomto rannom výlete sme sa vrátili na raňajky, zbalili veci, odubytovali sa a ešte sme si dali poslednú krátku prechádzku mestom. Samozrejme, pri výlete s deťmi nemohlo chýbať ani ihrisko, kde si baby ešte naposledy vybili energiu pred cestou domov.
A aké je naše celkové hodnotenie Svidníka? Úprimne – veľmi príjemne nás prekvapil. Čakali sme možno pokojné mesto s historickými miestami, ale dostali sme oveľa viac. Svidník je čisté, pokojné miesto, kde sa veľmi dobre kombinuje história, kultúra, príroda aj oddych s deťmi. Jeden deň môžete riešiť vojenskú históriu a o pár kilometrov ďalej objavovať drevené kostolíky, na druhý deň si dať kávu v meste, detské ihrisko alebo krátku túru na vyhliadku.
Nie je to miesto, kam idete za veľkými atrakciami a davom turistov. Skôr práve naopak – jeho čaro je v tom pokoji, autentickosti a v tom, že si veľa miest užijete bez tlačeníc. Za nás určite odporúčame a myslíme si, že Svidník si zaslúži oveľa viac pozornosti, než má dnes.
Ak vás zaujímajú destinácie nie len doma, ale aj v zahraničí, nezabudnite sledovať náš blog Cestuj za menej, instagram a facebook.
Ďakujeme!
*Disclaimer: Článok vznikol v spolupráci s TIC Svidník. Realizované s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.
