Naša posledná cesta do Ázie, počas vianočných sviatkov, bola do poslednej chvíle veľké prekvapenie. Ešte dva dni pred plánovaným odchodom sme nevedeli, ktorú krajinu budeme objavovať ako ďalšiu. Vedeli sme však, že ktorúkoľvek si vyberieme (že do ktorejkoľvek budú letenky za dobrú cenu), opäť to bude plné nezabudnuteľných zážitkov. A tak sme našu cestu začali práve v Istanbule, o ktorom bude tento prvý článok.

Akciová cena letenky do malajzijského Kuala Lumpuru rozhodla o našej ďalšej ceste, a tak sme pár hodín pred odchodom bookovali prelety a ubytovanie do Vietnamu a Kambodže. Okrem moderného mesta a histórie sme objavili aj krásnu pláž na ostrove Phu Quock, dve hodiny lietadlom z Ho ChiMinh City.

Deň PRVÝ – 20. december 2016 – Zo Žiliny do Budapešti

Cesta do Budapešti s prestupom v Bratislave nás stojí viac ako sme predpokladali. Kvôli povinnostiam sme si nevedeli vopred naplánovať presný termín odchodu, a tak sme ani nemohli kúpiť lacnejšie lístky online cez internet.

Cesta IC vlakom ubieha pomerne rýchlo. V našom hlavnom meste vystupujeme z vlaku hladní a viac ako hodinový prestup trávime v reštaurácii nad tanierom horúcej cesnačky.

Do metropoly Maďarska pokračujeme poloprázdnym vlakom. Prichádzame deň pred plánovaným odletom do Malajzie, aby sme si ešte stihli vychutnať vianočnú atmosféru na trhoch. Tie sú naozaj veľmi pekné, no aj veľmi drahé. Prestrelené ceny v stánkoch s jedlom komentujú aj zahraniční turisti, a to dosť hlasno.

Večer na hoteli prichádzam na to, že to najlacnejšie jedlo, ktoré sme tam našli asi veľmi neulahodilo môjmu žalúdku, a tak si na ďalšie dni ordinujem diétu. Som na pečive, minerálke a tabletkách.

Prespávame vo veľmi peknom hotelíku v centre, v blízkosti železničnej stanice, do ktorého sa vchádza cez zafajčený bar. Cez dymovú clonu z cigariet prechádzame do chodbičky, kde je recepcia a hneď ako čašníčka dočapuje hosťom posledné pivo, prichádza už na recepciu ako recepčná. A potom, že ženy nedokážu robiť viac vecí naraz! Z chodbičky prechádzame do átria, a tam otváram oči dokorán pred krásou staromestskej architektúry. I love it!

Keďže bývame pri stanici, máme dobré spojenie aj na letisko. Za dvojlôžkovú izbu platíme 21 eur. Cena zahŕňa aj raňajkový bufet, ktorý však kvôli veľmi skorému odchodu nevyužívame.

Deň DRUHÝ – 21. december 2016 – Stratení v Istanbule

Ubytovanie neďaleko železničnej stanice nám cestu na letisko celkom zjednodušuje – jeden prestup metrom a na končenej prestup na autobus 200E.

Cesta sa dá spraviť na dva lístky po 350 forintov. Na letisko prichádzame približne 2 hodiny pred plánovaným odletom do Istanbulu, ktorý je o 9:15. Sedadlá na všetky lety máme zabookované už vopred.

Pred odovzdaním batožiny, ktorú si dávame odbaviť až do Kuala Lumpuru, máme čas na diétne raňajky. Čiže v mojom prípade ešte stále pečivo, minerálka, tabletky.

Po pasovej kontrole prichádzame k našej odletovej bráne. Let sa nám omešká o necelú pol hodinku.

Prvýkrát letíme so spoločnosťou Turkish Airlines, no v porovnaní s minuloročnou  Air China hodnotíme servis ako horší. Sedíme v prednej časti lietadla, čo nám dáva výhodu pri výstupe v Istanbule. Ak máme možnosť, vždy volíme dlhšie prestupy. Ten v Istanbule trvá vyše 13 hodín a už pri kúpe letenky sme vedeli, že ho využijeme na výlet spojený so 4-chodovým menu v štýlovej reštaurácii, ktorý turecká letecká spoločnosť ponúka zadarmo.

Počas dlhých prestupov máte na výber dve možnosti – výlet so sprievodcom spojený s večerou, obedom alebo raňajkami (podľa času príletu) alebo ubytovanie v 4- alebo 5-hviezdičkových hoteloch. Tieto výhody pri prestupoch dlhších ako 8 hodín poskytuje len niekoľko leteckých spoločností a len za určitých podmienok. Okrem minimálnej doby prestupu nesmie letieť žiadny iný skorší let do vašej destinácie.

Po hodine strávenej na pasovej kontrole sa presúvame k hotel desku spoločnosti Turkish Airlines, ktorý je hneď vedľa Starbucksu. Máme šťastie, sme druhí v poradí, no po chvíli sa za nami začne tvoriť rada dlhá niekoľko metrov. Vybavení sme rýchlo, musíme však čakať, kým sa nás nazbiera plný autobus. Sadáme si ku kaviarenským stolom. Nakoľko sme prišli až okolo druhej a na pasovej kontrole sme boli približne do 15:30, na autobus čakáme len necelých 30 minút. Výlet máme zarezervovaný od 16:00 do 21:00.

V našej skupine je zaujímavý mix turistov. Pár anglických fráz prehodíme so staršími manželmi z Kórei, od ktorých sa dozvedáme, že večer strávený v Istanbule je ich posledná zastávka pred odletom domov, ale aj to, že dovolenku si užívali v Afrike.

Presne o 16:00 prichádza zriadenec našej leteckej spoločnosti, prečíta mená medzi ktorými sú aj tie naše a nasledujeme ho k autobusu. Vystupujeme v centre, kde nás už čaká sprievodkyňa. Treba sa pripraviť na to, že prehliadka mesta sa nesie v rýchlom tempe a každé spomalenie či zastavenie pred výkladom s tureckými sladkosťami vás môže stáť večeru. Tá je totiž poslednou zastávkou pred odchodom na letisko a verte mi, mrzelo by vás, keby ste to zmeškali. Nám sa to skoro stalo, ale o celej story nižšie.

Takže začíname!

GRAND BAZAR

Všade samé praclíky

Naša skupina pri Basilica Cistern

Pohľad na jednu z mnohých mešít

Vchádzame na najväčšie trhovisko v Istanbule, do Grand Bazaru. Nestačím sa ani poriadne poobzerať po všetkých „must have“ suveníroch a už vychádzame von. Našťastie sme už mali možnosť stráviť v tomto úžasnom meste pár dni a nakúpiť si tu svietniky a koreniny, inak by som to našej sprievodkyni asi ani neodpustila. V úzkej uličke rýchlym krokom míňame pána, ktorý tu aj v daždi predáva praclíky.

Kým sa mi vôňa pečiva dostáva do nosa, už držím vrecko so sypaným čajom v ruke. Je to jediný obchodík, do ktorého nás sprievodkyňa berie a dáva nám čas na nákupy. Kšefty sú kšefty. Na nás zarobili, čo už. Nabudúce sa už nenechám zmiasť tou vôňou. Po ďalších prebehnutých uličkách sa pristavíme pri Basilica Cistern. Dostávame krátky výklad a pokračujeme smerom k Mešite sultána Ahmeda (turecky Sultanahmet camii), ktorá je známa aj ako Modrá mešita, a to vďaka obloženiu stien dlaždicami – hádajte akej farby?

Potom sa stala nemilá vec a pohádali sme sa. V tom rýchlom tempe totiž moja drahá polovička zbadala pojazdný vozík s varenou kukuricou a zastali sme. Tu sa hodí zdvihnúť varovný prst a prehovoriť vám do duše – PROSÍM, NEZASTAVUJTE. NIKDE! Problém nebol v tom, že by sme nevedeli kde sme a už nikdy sa nedostali späť na letisko, ale v tom, že by sme prišli o jedlo. O tú niekoľko-chodovú večeru! A to mi verte, to by som mu nedokázala odpustiť.

Kukuričný muž

Modrá mešita (Sultanahmet camii)

Keďže kukuricu trebalo ešte uvariť alebo ohriať, stáli sme tam dosť dlho na to, aby zvyšok skupiny, ktorý sa ešte zachoval pokope, stihol došprintovať na druhý koniec mesta. Daniel si už pokojne popapkáva a ja mu nadávam. Nemáme ani len tušenie, kam mohli odbočiť. Po asi piatich minútach môjho monológu a polhodine hľadania vidíme známe farebné vetrovky. Síce len dve, ale nevadí. Stojím ofučaná medzi Modrou mešitou a byzantským chrámom Hagia Sofia. Daniel prináša dobré správy – momentálne máme rozchod a o hodinu sa máme stretnúť v reštaurácii. Názov nevieme, ale dostávame inštrukciu typu ,,v tamtej uličke štvrtá reštaurácia na pravej strane“. Vydávame sa teda do ,,tamtej“ vysvietenej uličky plnej reštaurácií a hľadáme známe tváre. Po pár minútach už sedíme za stolom a vychutnávame si tradičné turecké štvorchodové menu. Neplatíme ani za nealko, ktoré sme si objednali. Reštaurácia DERALIYE je veľmi pekná a obsluha veľmi príjemná. Podľa portálu TRIPADVISOR patrí medzi TOP 20 reštaurácií v Istanbule.

Istanbulská ulička s reštauráciami

Dážď už utíchol, na večernej oblohe svieti nielen mesiac, ale aj pouličné svetielka a my sa presúvame naspäť na letisko. Cesta na letisko je dlhá, stojíme v zápchach, ale vychutnávam si každý pohľad na toto čarovné mesto. Odlietame až ráno okolo druhej, takže sa nikam neponáhľame. Aj takto môžete stráviť 5 hodín v Istanbule.

Cestovanie je moja závislosť.