Málo z Užhorodu a ešte menej z Kyjeva
Užhorod, netradičná destinácia. A ako ma napadlo, podniknúžť výlet práve tam? Vďaka cestovaniu som už spoznal mnoho ľudí, a jedným z nich je i guru na krajiny na východe – Tonic. Patrí medzi mojich najobľúbenejších autorov blogov z krajín ako Gruzínsko, Ukrajina, Arménsko a mnohé iné. Ak ste ho ešte nečítali, tak si určite kliknite. Párkrát sme sa už pokúsili podniknúť výlet spoločne, ale vždy do toho niečo prišlo, a nakoniec sme šli s chalanmi bez neho. Napríklad nedávno do Rumunska.
Keď mi v priebehu mája napísal, že plánujú zaujímavý trip na Ukrajinu, tak som prikývol. Hlavným cieľom bol Užhorod, a odtiaľ prelet do Kyjeva. Poviete si, že nuda. Ale nebolo tomu tak, najzaujímavejšie na celom výlete bol práve ten prelet. Letieť sa totiž malo na lietadle Jak 40 spoločnosti Motor Sich.
Macejkom na východ
Prešli dva mesiace a zostava sa z pôvodnej štvorice zmenšila na 3 osoby – Anton, Miro a ja . Na presun do Užhorodu sme zvolili vlak. Chalani postupne nastúpili v Bratislave a v Trnave. Ja som sa pripojil ako posledný v Žiline. IC Macejko nás bez problémov dopravil do Košíc. Odtiaľ sme na novej linke Košice Mukačevo pokračovali smer Čop. Vlak je povinne miestenkový a lístok kúpite na stanici. Za lístok z Košíc do Čopu zaplatíte 6,8€ a mal by sa dať kúpiť i online… Toľko teória. V praxi ten online systém moc nefunguje. Lístok síce na webe nájdete, ale jednoducho ho nekúpite. Posledný krok nefunguje. Železnice majú stále čo zlepšovať.
Užhorod už ideme
Vo vlaku s nami cestovalo približne 20 ľudí, a napriek tomu, že máte vyššie spomínanú miestenku, nikto nesedí na mieste, čo má na lístku. Za približne hodinku a pol sme sa cez malebnú krajinu dostali až ku Čiernej nad Tisou. Odtiaľ to bolo na štátnu hranicu už len kúsok. Tam sa nachádzajú búdky, ktoré okupuje miestna polícia. Po príchode vlaku nastúpili a naozaj rýchlo skontrolovali osádku vlaku. Ak pôjdete smer Ukrajina, určite zvážte cestu vlakom namiesto autobusu alebo auta. Bolo to naozaj rýchle. Ja som síce bol na Ukrajine len raz a aj to autom, ale takto rýchlo sme to určite nevybavili.
Zaujímavým prvkom na štátnej hranici bola jedna stará chalúpka, ktorá padla pri minulej ceste do oka Antonovi. Podľa policajta v nej býva bez elektriny a vody nejaký mladý chalanisko, ale naživo tam ešte nebol.
Po prehliadke a kontrole pasov trvalo vlaku už len chvíľu, kým dorazil do Čopu. Tu nastúpili do vlaku ukrajinskí pohraničníci. Nakoľko však bola táto zastávka naša konečná, tak sme vystúpili, a vstupné formality sme vybavili v staničnej budove. Celkovo táto procedúra trvala asi pol minúty, nakoľko sme tam boli len my traja.
Z Čopu sme pôvodne chceli ísť do Užhorodu miestnym vlakom, ten však akosi nepremával. Oslovili sme preto miestneho deduška na starej lade. Keď už sme na tej Ukrajine, tak treba cestovať štýlovo. Za túto 30 minútovú vyhliadkovú jazdu sme zaplatili približne 10€.
Užhorod – Na Potulkách po meste
Užhorod nás na nedeľu privítal celkom hustou premávkou, čo robilo menšie problémy i nášmu vodičovi. Dedko mal uprdele, kto má v križovatke prednosť (alebo možno aj vedel, ale to proste nebrzdilo). Anton ho nanavigoval kúsok od nášho hotela na miesto, kde bol výber z bankomatu bez poplatku. Ten sa nachádza hneď oproti hotelu Intourist vedľa miestnych potravín.
Po výbere peňazí sme sa presunuli do hotela Intourist-Zakarpatye Hotel . Taká ukrajinská štýlovka za 10€ na osobu / noc. Ubytko bolo aj s raňajkami, tie sme však nevyužili, nakoľko sme skoro ráno pokračovali do Kyjeva. Podľa nálepiek by sa malo dať platiť kartou. To však nebolo možné, a trebalo zaplatiť v hotovosti.
Prechádzka po meste
Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. Tonic sa šiel dať ostrihať a ja s Mirom sme sa vybrali na potulky po meste. Užhorod je mesto o trošku väčšie ako Žilina. Centrum je kompaktné a dá sa pekne prejsť peši. Vidno, že sa mesto pomaly modernizuje. Všade navôkol sú rôzne podniky.
Postupne sme si prešli staré mesto až ku miestnemu hradu a skanzenu. Ten sme dokonca navštívili. Ak tu budete, tak sa určite oplatí. Síce je menší, ale stojí za návštevu. Vstupné bolo v prepočte niečo pod 2€.
Zo skanzenu sme sa presunuli do miestneho podniku Egan. Oplatí sa navštíviť minimálne kôli obsluhe (sympatické mladé slečny).
Pomaly začalo zapadať i slnko a na nás začal doliehať hlad. Dopili sme posledné nápoje a vybrali sme sa smerom k hotelu. Kúsok od neho sa totiž nachádzal podnik, kde vraj robia výborné mäso. Podnik sa volal Pub House a Anton neklamal. Naozaj tam varili výborne.
Odtiaľ už len presun do hotela do lobby na koňak a spať. Ráno nás totiž čakal hlavný bod programu. Let so spoločnosťou Motor Sich na legandárnom Jaku 40. Jeden podobný sa nachádza i na letisku v Žiline ako pomôcka pre študentov.
Jakom 40 na trase Užhorod Kyjev
Budík nás prebudil krátko po piatej. Rýchle ranné rituály a presun pred hotel, kde sme čakali na biely Opel, ktorý nám objednala milá recepčná. Žiaľ auta nikde. Ako sme čakali, tak sa ich tam otočilo niekoľko, ale ten náš nikde. Nakoniec na nás zakričal miestny Jožko z Passatu. Uistil nás, že on je ten objednaný biely Opel. Však čoby nie, asi jazyková bariéra. Nasadli sme a za necelých 15 minút sme boli na miestnom letisku. „Biely Opel“ si vypýtal za túto trasu v prepočte 2,5€, takže good deal.
Na letisko sme dorazili krátko pred šiestou a check-in stále nebol otvorený. Najskôr nabehol policajný pes, a všetko dôsledne skontroloval. Približne 10 minút po šietej docupitali i dve tetušky do malej budovy, a pustili sa do práce. Osádku lietadla tvorilo približne 20 ľudí plus 4 členovia posádky. Zo zahraničia sme boli len my. Miro, Anton a ja. Zvyšok nejakí ten obchodník a ľudia smerujúci na dovolenku.
Po registrácii sme ešte na chvíľu vybehli von, pofotili sme pôvodnú budovu letiska(asi som ešte spal, lebo všetky fotky mám rozmazané), skontrolovali pripravené lietadlo na dráhe a po pár minútach sme sa mohli vrátiť nazad na bezpečnostnú kontrolu. Tá prebehla naozaj rýchlo a za necelé dve minútky som už sedel v čakárni, ktorá skôr pripomínala salónik.
Približne 15 minút pred odletom sa otvorili dvere a my sme sa po letiskovej ploche presunuli k lietadlu. Zaujímavosťou je nastupovanie do stroja. Nastupujete zozadu po schodíkoch. Nakoľko je lietadlo dosť maličké, batožinu som nechal v zadnej časti lietadla. Niečo ako úložné boxy na kufre vo vlakoch.
Potom už klasika, bezpečnostná inštruktáž (samozrejme som nerozumel ani slovo), vzlet a pomalý let do Kyjeva. Lietadlo je dosť pomalé, a preto mu to trvalo do metropoly Ukrajiny takmer 2 hodiny. Počas tejto doby nám stihli dať i malé občerstvenie v podobe čaju a sušienky.
Premiéra v Kyjeve
Nakoľko sa jednalo o vnútroštátny let, v Kyjeve netrebalo nič riešiť, a len sme vyliezli von pred budovu, kde nás privítal dážď. Keďže sme ráno neraňajkovali, tak bol plán jasný. Ideme na raňajky. Vedúci zájazdu navrhol sieť Puzata Chata. Na presun sme využili UBER a vodiča s menom Tajfún. A veru neostal svojmu menu nič dlžný. Nie len, že išiel ako tajfún, ale aj to auto mal v stave ako keby sa tade jeden prehnal. A čerešnička na záver, vyložil nás na opačnej strane ako sme potrebovali.
Neostávalo nič iné, len sa predrať cez preplnenú stanicu na druhú stranu. Tam nás už čakal fajn podnik, kde som sa naozaj výborne najedol za pár drobných.
Po jedle sme sa chceli presunúť ďalej metrom, to však bolo na náš vkus dosť preplnené. Opäť teda prišiel na rad UBER. Teraz to však bolo do pohody a bez problémov. Cestou ku Oblúku priateľstva národov, sme sa zastavili pri budove televízie, kde pár dní pred našou návštevou hrali GTA. Nejaký borec proste prišiel a vystrelil tam z RPG.
Mal by tam byť pekný výhľad. Žiaľ počasie sa s nami nekamarátilo, a tak bola všade navôkol hmla a opar. Nevadí. Keď je slnko, určite tam je veľmi pekne.
Z parku sme sa presunuli dole kopcom k hotelu Dnipro, kde nás chcel vziať Anton na koňak. Žiaľ otvárali až o jednej. Takže nič z toho. Zmena plánu, ideme do hotelu Ukrajina na Majdane.
Počasie sa vôbec neumúdrilo a tak sme sa vykšlali i na ďalšie plánované pamätihodnosti, a namiesto toho sme si to namierili do podniku Chicken Kiev.
Cesta domov
Po jedle už len presun na letisko a odlet domov. Leteli sme cez Wizz Air a do Bratislavy sme pristáli podľa plánu. Tu opäť presun autobusom k terminálu a pasovka. Nechápem, načo tam majú rozdelené EU pasy a All Passangers, keď aj tak vybavujú na všetkých okienkach každého bez rozdielu.
Po krátkom zdržaní sme sa vymotali z letiska a bol čas sa rozlúčiť. Miro sadol na svoj bus domov, a ja a Tonic sme sa mhdečkou dopravili na železničnú stanicu. Čakala nás posledná cesta, mňa Žilina a jeho do Trnavy.
A čo dodať na záver?
Opäť super výlet v dobrej partii. Ukrajina má toho veľa čo ponúknuť. Výborné a lacné jedlo, milí ľudia a aj pozerať tam je čo. Takže ak tam pôjdete, určite neurobíte chybu.
Vidíme sa na Ukrajine!
Cestovanie je moja vášeň a vášeň mojej priateľky, ktorá prepukla niekoľko rokov dozadu. Začalo to pomaly a teraz sa to nedá zastaviť. Ešte sa poriadne nevrátim z jedného výletu a už plánujem ďalší.
Venujem sa najmä plánovaniu ciest, hľadaniu leteniek a celkovo všetkému okolo cestovania.
